Prepodobnyj otec Pachomij Velikij (15. máj)

Pervymi otcami pustovnikiv, abo inokiv i monachiv byli Antonij i Pavel, obidvome toty mužove, išťi žyli jak vystupiv Pachomij, samym Bohom ku tomu pozvanyj,žeby spojil monachiv do spoločnoho žyvota, dav pravila im, i tak sja stav zakladateľom monastyriv. Pachomij sja narodil kolo roku 292 v kraju Egyptskim, v misťi Tevaidi, i joho rodiče byli pohane, kotry ho vychovali u svoji viri, to je v idolopoklonstvi - modloslužbi. Už od ďitinstva byv skromnyj, tichyj i často zadumanyj, bars sja mu brydili merzky zvyčaji, kotry pohane v časi svojich ofir otpravľali. Hvariť sja, že pohansky proroky, kotry sja zvali orakuly, oňimili, jak sja Pachomij lem v ich chrami zjavil. V dvadasjaťim roci, za carja Konstanťina Velikoho, byl vzjatyj do vojska, i z druhymi molodymi chlopcami byv privedenyj jak stražnik do jednoho mista, de sja nachodilo mnoho christijaňiv. Toty, jak pravdivy učeniky Isusa Christa, kiď viďili bidu i trapľiňa molodych vojakiv, umiloserdili sja nad nimi, i poprynosili im chľiba i inakšoho jidla, i chodili kolo nich tak, jak kiby to ne ani byli čudžy ľude, ale ich vlastny synove abo braťa., Pachomij sja začudovav, kiď viďiv, jak milo i laskavo ich toty ľude prijimajuť, i prosiv sja, kto suť toty dobry ľude, otpovili mu, že toty ľude suť christijane, kotry virjať v Christa raspajatoho, kotryj jim dav zapoviď, ľubiti svojich bližnych, tak jak samoho sebe, a naďijati sja, že za všytky dobry ďila dostanuť vičnu nahorodu v nebi. Očarenyj uctivosťov ku tak svjaťi zapoviďi, si silno postanoviv, že jak už bude voľnyj od vojenskoj služby, choče bližše totu nauku spoznati, i služyti tomu Bohu, kotryj svojim nasľidovnikom prikazuje tak blahorodňi postupovati. Ot toho dňa sja moliv  nasľidujuču molitvu: „ O Bože mij, Stvoriteľu neba i zemľi, popozeraj na ňa okom svojoho miloserďa i vysloboď ňa z mojoj bidy. Daj mi spoznati dorohu, na kotri by jem sja Ťi mich zaľubiti. A cila moja mysľ i všytko moje usilovaňa, lem na to žeby mi bylo, žeby lem Tobi jedinomu jem mich služyti, i Tvoju svjatu voľu povniti!“

Car Konstantin Velikyj, virov  vo Svjatyj Krest, poraziv svojich neprijateľiv, a kiď rozpustiv vojsko, i Pachomij sja vernuv nazad do Tevaidy. Tu sja dav zapisati medži ohlašenych, to je tych , kotry sja prihotovľajuť do svjatoho kreščiňa a kiď sja zodpovidňi vyučiv napered pravdam Christovoj viry, byv pripuščenyj do tajny kreščiňa, kotru prijav s največšov nabožnosťov. Takoj v pervu ňič po svojim kreščiňu, mav vin nasľidujuče viďiňa: viďiv, že na joho ruku upala rosa z neba, a napovnila joho žmiňu  i stala sja solodkov jak med i vin začuv holos: „ Pachomije, rozumij, že toto što sja ďije, sja ďije na znamiňa ľubovi, kotra ťi je dana Christom Hospodom.“ Od toho času si vin silno postanoviv, zapoviďi Božy tak v maleňkych , jak i u velikych vecach dokladňi spovňati, a osoblivo sja utrimati v stavi nevinnosti v jakim ho svjate kreščiňa umilostilo. Pri ťim všytkim vin poznav, že jak čolovik molodyj i neskusenyj, i jak christijan kotryj je v začatkoch potrebuje mudroho učiteľa, kotryj by ho na dorozi spasiňa bezpečňi provadiv, žeby sja na ňi nepidkopnuv abo i zňoj nezyšov. Zato kiď začuv, že jeden mudryj starec, kotryj sja zvav Palamon, virno Hospodu Bohu služyť v pustiňi, pišov ku ňomu i prosiv ho , žeby mu byv učiteľom v joho duchovňim žyvoťi. Palamon mu žyvo predstaviv všytky poblemy i nedostatky , kotry by vin jak joho učenik musiv znašati i hvariv: „ Usvidom si syne mij, že ja lem chľib zo soľov jim, oľij i vino neužyvam, po cilych dovhych nočach sja zaoberam spivaňom psalmiv abo rozdumovaňom nad Svjatym Pismom. Už mnohy začinali takyj žyvot vesti zomnov, no ne mali na to dosť sily.“ Pachomij sja jednak tym nedav odstrašyti i odpoviv: „ Naďijam sja v Bohu, že Vin, kiď ňa poslav ku tobi, otče, dasť mi silu i vytrvalosť.“ Tota smila odpoviď sja zaľubila Palamonovi, a vin už vece ne vahav prijati Pachomija i postriči ho na monacha. Dakotry pisateľi uvadžajuť, že sja to stalo v roci 314. I tak učiv Palamon Pachomija, jak mať u svojim serdci rozdumovati a jak joho popravľati, jak žadny serednika ne opuštati, lem žeby vse sklonnosti do zloho zmenšovav i žadostivosti umertvľav. Neraz otspivali toty Božy sluhove cilyj psaltyr a ne jednu ňič perebďili na molitvi. Kiď dakoli ohrožovav učenika sen, že ho zlomiť, posilňovav ho Palamon slovami: „ Posilnyj sja i moľ sja , syne, žeby ťa neperemih neprijateľ, i ne vyder ťi všytky plody tvojich truďiv.“ Časom mu nakazav pisok z jednoho mista na druhe tak dovho nositi, pokym ho chuť na spaňa neperejde. Tym sposobom si Pachomij štoraz vece pryvyknuv ne spati, a časom pryšov v ťim do takoj dokonalosti, že s rukami vystertymi ku nebu, sja cilu ňič moliv i tota ňič sja mu išťi i kurta zdala byti. A o što sja najvece moliv, to byla soveršena čistota serdca, žeby odorvanyj od svita, ot joho dobra i uťichy, mich vin Boha cilym serdcom i všytkymi silami ľubiti. Žeby znav v sobi pridusiti i zarodok naklonosti do zloho, posiľňuvav sja podľa nauky Palamona v pokori, terpelivosti i skromnosti. Čas, kotryj sja odlišovav ot molitvy i nabožnoho rozdumovaňa, vtohdy robili ručnu robotu, a z toho što poprodali pomahali bidnym.

Pachomij si časom zvyknuv choditi na pustyňu, kotra sja zvala Tavenna, kotra ležala na berezi riky Nil. Jednoho dňa, kiď sja tam moliv, začuv holos kotryj jomu hvariv: "Perebyvaj na ťim misci, Pachomiju, i postav monastyr, bo mnohy tu pryjduť, žeby mi služyli, a ty jich maš vesti podľa pravil, kotry ťi tu Ja dam.“ Poťim sja mu pojaviv anhel i podav mu tabľičku, na kotri byli napisany pravila abo ustavy monašoho  žyvota. Začudovanyj, sja Pachomij ponahľav ku Palamonovi, i rozpovidav mu što sja mu prihodilo v pustyňi. I bez dajakoho odkladaňa i vyhvarok, pišli obidvome i podľa slov Hospoda vystavili monastyr, pozostavajučij z mnohych malych mistnostej abo kelij. To sja stalo kolo roku 325.  Palamon sja poťim povernuv do svojoj samoty, sľubujuči Pachomijovi, že ho každyj rik bude navšťivľati, ale o kurtyj čas umer.

Pervym učenikom svjatoho Pachomija byv joho staršyj brat Joann, kotryj tyž pryjav viru Christovu. Ale i toho mu zanedovho vyderla smerť, i vin znovu ostav sam. Nakonec pryšov čas, koli sja toty mnohy vystavleny kelii, podľa prisľubu Božoho, začali napovňati obivateľami. Kolo sto učenikiv sja nasberalo kolo Pachomija. A vin jich viv i učiv podľa pravil, kotry dostav od anhela. A sam jim byv u všytkim prikladom, osoblivo v posluhovaňu druhym. Vin kopav, sijav i polivav v zahoroďi, deň i ňič posluhovav chvorym a pri ťim postiv i moliv sja. Všytky kotry pozerali na joho žyvot hvarili: „Jak sja lem každyj ciganiť, chto si dumať, že svjaty sja svjatymi naroďať, bo my vidime, že vlastnov voľov s pomočov Božov sja dasť stati svjatym a i čolovik hrišnyj sja može stati uctivym. Tu naš svjatyj otec byv pohanom, a teper sja doprovadiv ku takij svjatosti, že ho všytky možeme nasľidovati, tak jak vin nasľiduje svjatych otciv, što byli pered nim.“ Tak bisidovali medži sobov a zaochočuvali sja do dobroho a Pachomija prosili: „ Prikaž nam robiti, a sam sja tak nenamahaj, otče!“ A vin jim na to topoviv: „ Jarmo kotre jem na sebe zobrav nezložu, bo sam Christos nas spojiv, žeby sme sja spoločňi namahali pre naše spasiňa.“

Žyvot i porjadok v monastyri byv takyj: Pist i namahaňa byv každomu vymirjanyj podľa joho sil. V jedňi keliji byvali troje monachy a kuchňu i jidalňu mali všytky spoločnu. Jich oblečeňa bylo z hruboj latky v podobi micha bez rukaviv, sjahala po koľina a perepasana byla motuzkom. Holovu pokryvav kaptur na kotri  byli vyšyty maleňky krestiky. Toto oblečiňa na sobi nosili deň i ňič: pri obiďi nesmiv nichto hovoriti, ale každyj išťi si dav kaptur na holovu, žeby jeden druhoho ani neviďiv. Každyj tyždeň sja všytky spovidali i pričaščali, v neďiľu jim nastojateľ propovidav nauku, večur i o pivnoči jich holos truby sklikovav na molitvu, de spivali psalmi. Žeby sja medži nima zachovala rivňisť, nemich nichto z nich byti svjaščennikom a všytky duchovny ďila v monastyri robiv svjaščennik, kotryj ku nim dochodiv. Všytky monachy musili dašto robiti, jedny v zahoroďi, inšy na poli, a inšy za varstatom. A v časi toj roboty nesmiv nichto z nich perehovoriti ani slovo. O chvorych sja starali s osoblivov starostlivosťov. Kiď umer dakotryj z braťiv ta všytky prosili Hospoda Boha o miloserďa pro joho dušu a ťilo pochovavali zo spivom i molitvami. A Pachomij jim byv prikladom u všytkim, zachovujuči ku sobi največšu prisnosť. Volosinica pokryvala deň i ňič joho ťilo, chľiba jiv lem ťivko, žeby mich žyti. Čerez pjatnadsať rokiv vin spav po siďači na kamiňu a o ňič sja neoperav, bo si serdečno želav, striedavo namahaňom i molitvov Bohu služyti.

Svjatyj Pachomij založyv v pustyňi Tavenniišťi šisť monastyriv, kotry sja nenachodili bars daleko jeden od druhoho, a všytky byli pid jednym natojateľom. Kiď viďili že ľude, kotry v pustyňi pasuť svoji stada nechoďať do cerkvi, nečujuť slova Božoho i neprijimajuť svjaty Tajny, postaviv jim s pozvoľiňom jepiskopa toj oblasti cerkov, a poky nemali svjaščennika sam jim čitav svjate pismo i propovidav nauku. A to robiv tak skromňi i milo, že ľude pozerajuči na ňoho, dumali, že viďať pered sobov anhela. Plodom joho usolovnosti bylo, že sja mnohy nevirujuči naverli ku Hospodu Bohu. Jepiskop z mista Tentiry, zvanyj Serapijon, choťiv ho za tak veliky zasluhy posvjatiti na svjaščennika, ale skromnyj i pokornyj Pachomij, sja nemich odvažyti prijati svjaščenstvo. Svjatyj Atanasij mav ku ňomu taku veliku uctu, že ťažko chodiv až do Tavenny, žeby spoznav toho sluhu Božoho.

Svjatyj Pachomij mav i sestru, kotra si zaželala svoho brata choc lem raz išťi u svojim žyvoťi viďiti, no kiď prišla ku dverjam monastyrja doznala sja, že ženam je tam vstup zakazanyj, a brat jij odkazav, žeby byla stym upokojena že cholem znať že vin išťi žyje. A ona objavila v sobi želaňa, žeby i ona choťila tak , jak jej brat, žyti monašym žyvotom i lem Bohu služyti. Tohdy kazav Pachomij na druhim berezi riky Nil, zbudavati pro ňu monastyr, kotryj sja v korotkim časi napovniv pobožnymi pannami a časom jak dosvidčuje Paladij, bylo jich tam všytkych do štiristo. Vstup do jich mosnastyra nemav povolenyj nijakyj chlop, okrem svjaščenika i dijakona, kotry v neďiľu i svjato otpravľali Bohoslužiňa v jich cerkvi. Toty monachyňi okrem militvy i rozdumovaňom nad Božymi vecami,  sja zaoberali ručnov robotov i musili z prjadiva i vlny, jak pro sebe, tak i pro monachiv robiti oblečiňa. Kiď dakotra z nich umerla, vynesli jej ťilo na stanovlene misto, otky ho poťim monachy pri spivi psalmiv perebrali a na hori, na spoločňim cinteri pochovali.

Do monastyra svjatoho Pachomija každym dňom prichodilo vece braťiv, kotry z ľubovi ku Christovi pohordžuvali svitom. Prišov tam i jeden štyrnadsjať ročnyj chlopec, kotryj sja volav Teodor. Vin byv synom christijanskych, pobožnych, čestnych i bohatych rodičiv, kotryj pozerajuči na majetok i dostatok u svojim domi, si sam v duchu hvariv: „ Što mi z toho všytkoho, kiď moja duša nebude spasena a kiď pro kurty radosti vičnu radosť stračam?“ I tak napovnenyj Duchom Božym opustiv i majetok i uťichy, i čerez dva roky znosiv všelijakyj nedostatok, postiv, moliv sja, rozmyšlav o Bohu, i tak sja prihotovľav do monašoho žyvota. Po dvoch rokoch takoho žyvota prišov ku Pachomijovi, i zo slyzami ho prosiv, žeby ho prijav za monacha, i provadiv na dorohi spasiňa. I Pachomi ho prijav, viďači v ňim Ducha Božoho, i zato, že ľubiv posluhovati i pro inšy česnoty si ho bars obľubiv. Za nedovhyj čas prišla za Teodorom joho mati, i prinesla od jepiskopa odporučaňa ku Pachomijovi, žeby ji vydav syna. Kiď to poviv Pachomij Teodorovi i kazav mu žeby sja stritnuv s maťirjov Teodor poviv: „ Prepodobnyj otče! Levity v Starim Zaviťi ne choťili ani poznati svojich rodičiv ani svojich braťiv, žeby lem mohli služyti Bohu: a ty mi kažeš bisidovati zo svojov maťirjov?  Mi, kotryj lem vďaka Božomu daru i poklikaňu jem cilyj svit i svojich rodičiv pro ľubov Božu opustiv?“ svjatyj Pachomij mu tohdy hvariv: „ Ja ťa do toho nenuťu, no zrobiš dobri, kiď sja s maťirjov lem uvidiš no hovoriti z ňov nebudeš“ A kiď nechoťiv ani žeby ho mati viďila, Hospoď Boh rozpoloživ serdce materi tak, že ostala pri monachyňach v ženskim monastyri, hvarjači: „ Cholem tak budu što najbižše ku svojomu synovi i pro ňoho prinesu svoju dušu Bohu.“

Jeden monach nevirnyj v povneňu svojich povinnoste, byv často svjatym Pachomijom napominanyj. Uraziv sja tot monach i zdumav si opustiti monastyr. Kiď sja o ťim doznav Teodor, hvariv mu:  „ Dopili sja mi tak časty napominaňa našoho nastojateľa, zato rozdumuju, že pidu z monastyrja.“ Tot monach, kiď to začuv, bars sja poťišyv, že našov kamarata svojoj neterpelivosti i zviriv sja mu zo všytkym. A Teodor na to: „ Znaš što brate, kiď išťi lem raz začujeme prikre slovo, takoj vyjdeme z monastyrja.“ I tak uspokojiv toho monacha, poťim všytko rozpoviv Pachomijovi. Tot bars chvaliv joho postupovaňa, zakľikav oboch ku sobi, i hvariv jim: „ Otpusťte mi ďiti moji, bo znam, že jem zhrišyv, a vy terpelivo znošajte slabosti i chyby svojoho staroho otca.“ I tak tot monach monastyrja neotchodiv z , no popraviv sja.
Tomu Teodorovi, kotryj mav tohdy lem dvadsať rokiv, poviv Pachomij, žeby ku všytkym spoločňi sobranym bratom bisidovav nauku. I vin, zato bo byv poslušnyj, otvoriv usta i  bisidovav  mnoho dobroho, užitočnoho pro dušu. No staršy z braťiv ne choťili sluchati nauku, ale iz spiľnoty povychodili,  začali narikati, i hvarili: „ Či nas starych, už taky ďiti majuť učiti?“ Doneslo sja to ku Pachomijovi, i tot si jich zaklikav i hvariv jim: „ Tak hvarite i robite iz samoj hordosti pro kotru dijavol ochabiv nebo i byv stručenyj do pekla naviky. Od slova Božoho ste uťikli bo ste posluchali dijavola. Hopoď pokorov svit zbaviv ot hricha, a my zemľa i boloto sja budeme pyšyti? Naisto si obžalovaňa zaslužyte! Či ste neviďili, že i ja jem joho sluchav? I pravdu vam kažu, že jem sja mnoho ot ňoho naučiv. A tak kiď sja nepokajete, poťim take vaše postupovaňa bude peršym krokom ku vašomu upadku.“ Takym sposobym tot ľikar vyľičiv jich dušy. Čestnoty Teodora sja rokami množili vse vece i vece, nimi vin svitiv jak svitlo, kotre svitilo všytkym žyjučim s nim v monastyri. Svojim blahočestivym i jak kiby anhelskym žyvotom si zasluživ, že ho svjata Cerkov pripočitala ku čislu svjatych Uhodnokiv i priznačila mu pamjať na šisťnastoho maja.

Pachomij pry všytki, tak sijuči svoji svjatosti, neuniknuv zvyčajnomu sudu duš  blahorodnych, to jesť kleveťi, dokince byv pozvanyj v roci 348, postaviti sja pered sobor jepiskopiv v misťi Latopoli, žeby sja obhajiv pro na ňoho zaneseny obviňiňa. Vin sja tam dokladňi očistiv, i zahaňbiv zlobu svojich neprijateľiv, ale to zrobiv s tokov skromňisťov i pokorov, že sja ji sam jepiskop čudovav. V ťim samim roci pryšla morova nakaza do joho monastyrja, kotra mu zabrala sto monachiv. Na ňoho samoho pryšla tota strašna chvorota i vin čerez šteredsiť dňiv terpiv bolesti, kotry znošav z čudesnov terpelivisťov, jednym slovom nenarikajuči, lem išťi ďakujuči Bohu. Dva dni pered smerťov kazav skľikati všytkych braťiv ku svoji posteľi, kiď sja lučiv iz všykymi, napominav jich jak majuť žyti, osoblivo žeby žyli v pokoji i v zhoďi. Poťim menovav na svoje misce za nastojateľa monastyriv Petronija, jak najdostojňiššoho medži nimi, o dva dňi to jest 15. maja 348 otdav Bohu svoho ducha. V monastyrjach nim založenych sja nachodilo v časi joho smerti už sim ťisjač monachiv, a toty všytky bars prolivali slyzy za svojim nastojateľom i Božym Uhodnikom svjatym Pachomijom, kotroho molitvami vytvor Hospodi u nas blahočestivy bratrstva, pravdivo christijansky i svjaty hromady, žeby tota svjata Cerkov vo všytkych svojich členoch, Tebe Bože proslavľala, a  v Tobi sja radovala na viky, amiň.