o. Jeronim Andrej Fedoroňko (* 18. 12. 1918 + 13. 6. 2004)

Narodil sa 18.12.1918 v Hrabovčíku, okres Svidník, ako prostredný zo siedmich detí. Jeho otec Štefan bol roľníkom a matka Helena r. Jačková bola domáca. Najprv študoval v rodnej obci, neskôr vo Svidníku a v gymnaziálnych štúdiach pokračoval v Užhorode, kde v r. 1938 zmaturoval. Maturitu o rok neskôr notrifikoval v Prešove. Ešte v čase štúdia vstupuje na Černečej hore pri Mukačeve do Rádu sv. Bazila Veľkého.


Prvé rehoľné sľuby zložil 1.7.1937. Svoje trvalé rozhodnutie žiť do konca života ako rehoľník bazilián potvrdil profesiou – večnými sľubmi, ktoré zložil 14.8.1941. Filozofické a teologické štúdia začal ako rehoľník – bazilián v Prešove. Na kňaza bol vysvätený vladykom Gojdičom, OSBM vo farskom chráme v Sečovciach 2.4.1944.

Po vysviacke pôsobil ako prefekt biskupského internátu v Prešove. Od r. 1946 –1950 pôsobil ako správca farnosti Medzilaborce.

Rok 1950 bol tragickým pre našu miestnu cirkev a zasiahol i mladého rehoľného kňaza Jeroníma. Z 13 na 14.4.1950 bol zaistený a prevezený do sústreďovacieho tábora v Podolinci, kde boli zhromáždení viacerí kňazi. Tam bol do septembra 1951, kedy na stupuje na výkon základnej vojenskej služby v Mimoni. Po troch týždňoch bol prevelený do Karlových Varoch i na ďalšie miesta. Do civilu bol prepustený 7.5.1954. V Bratislave si našiel civilné zamestnanie. V Podniku Stavoindustria pracoval až do r. 1978, keď odišiel do dôchodku. Prešiel tam rôznymi profesiami.

V r. 1968, v čase obnovenia činnosti gr. kat. Cirkvi bol ustanovený za výpomocného duchovného vo farnosti Bratislava, kde pôsobil až do r. 1991. Zaslúžil sa o rekonštrukciu miestneho chrámu. Aj keď bol pod stálym dohľadom ŠtB, tajne pomáhal mladým študentom – bohoslovcom, ktorí k nemu rada prichádzali po radu v štúdiu, na duchovný rozhovor či sv. spoveď.

26.8.1991 sa Presťahoval do Prešova, kde bol pre potreby Rádu sv. Bazila zakúpený dom na ulici Vajanského 31. Jeho veľkým pričinením bola prevedená prestavba na monastyr, ku ktorému bola pribudovaná kaplnka. Monastyr bol určený ako študentský dom pre výchovu mladých rehoľníkov a zároveň sídlo provincie.

V rokoch 1991-1994 sa stal jeho prvým ihumenom. o.Jeronim bol ako rehoľník a kňaz vždy veľmi horlivý a svedomitý pri práci nad spásou nesmrteľných duší ako aj v plnení svojích kňazských a rehoľných povinností. Ako ihumen študentského domu dbal na dodržiavanie Pravidiel Rádu mladými študentmi – rehoľníkmi. Vo všetkom mal poriadok. Bol puntičkár.

V čase jeho pobytu v prešovskom monastyri podstúpil niekoľkonásobnú operáciu prostaty a trpel i na ďalšie choroby. Svoje bolesti a utrpenia, ktorých v posledných rokoch pribúdalo, znášal trpezlivo a s odovzdannosťou do vôle Božej.

Posledná stránka jeho životnej knihy bola napísaná 13.6.2004, kedy si ho Pán povolal do večnosti v 86 roku života, 69 rehoľného povolania a 61 kňazstva.
 

Vičnaja jemu pamjať!