sv. Josafát Kuncevič

Josafát, krstným menom Ján, sa narodil r. 1580 v Volodymyre (Wlodzimierz), na dnešnej západnej Ukrajine. Keď bol starší otec ho poslal do Vilna aby sa tam priučil kupectvu.

Pod vplyvom jezuitov vstúpil r. 1604 do rehole sv. Bazila a tu aj prijal rehoľné meno Josafát. Trojický Monastyr v Vilniusu, do ktorého vstúpil, bol veľmi spustli. Archimandriti zanedbávali svoje povinnosti. Nakoniec ostal v tomto monastyry iba jeden mních (monach). Naproti tomuto monastyru stál nádherný pravoslávny monastyr Svätého Ducha.

Josafát sa usadil v monastyry v chatrnej komnate (kélii), uzavrel sa v nej a žil tam ako pustovník. Po dlhej dobe dostal konečne tento monastyr predstaveného (Samuel Sienczylo), ale ten nemal ani vzdelanie, ani zmysel pre rehoľný život.


Roku Božom 1607 zavítal do Vilniusu metropolita Počej, ktorý vysvätil Josafáta na diakona a uložil mu povinnosť kázať v monastyrskom chráme. Za krátky čas mal Josafát okolo seba štyroch nádejných novicov (inokov, poslušníkov), ktorý boli ochotný pracovať na obnove tohto monastyra. Dňa 1.1.1608 vstúpil do tohto monastyra aj Josafátov priateľ Rutský, ktorý bol čoskoro vysvätený na kňaza. Rutský s Josafátom pravidelne kázali a počet novicov v monastyru sa dvojnásobne zvýšil.

No, úspešné a rýchle napĺňanie monastyra šteklilo oči pravoslávnym a tak sa pomstili. Získali na svoju stranu archimandritu Sienczyla. Ten ostal v monastyru, a keď ho chceli bratia vyhnať, boli napadnutý nezjednotenými. Mnísi sa za pomoci vojska ubránili a  Sienczyly bol vyobcovaný z Cirkvi a neskôr deportovaný zo zeme.

Roku 1609 bol Josafát vysvätený na kňaza. Vynikal veľkou znalosťou svätého Písma i východných cirkevných otcov. Jeho kázne boli tak presvedčivé, že mu katolíci dali prezývku  „bič na rozkolníkov“, a pravoslávni neskôr „duše chvat“.

Roku 1612 bol Rutský vysvätený na biskupa, a keď v roku 1613 zomrel kyjevský metropolita Počej, stal sa jeho nástupcom. Rutský ihneď menoval Josafáta archimandritom v Trojickom monastyry, kde v tej dobe bolo asi sedemdesiat bratov.

Roku 1614 sa Rutský rozhodol putovať do Kyjeva a vzal Josafáta s sebou ako sprievodcu. Kyjev bol v tej dobe takmer celý, okrem katedrály, v rukách pravoslávnych. Po slávnych službách Božích sa Josafát rozhodol navštíviť Pečerskú lavru. Tá však bola tiež v rukou nezjednotených. Ako náhle vstúpil do brány, nastal v monastyry poplach. Zbehlo sa mnoho mníchov a niektorý sa mu začali vyhrážať. Výbuchy nenávisti znášal Josafát mlčky, a keď sa mnísi utíšili, začal k nim hovoriť: „Prišiel som, aby vzdal som poctu tomuto svätému miestu, aby som videl vzácnosti vášho monastyra, obzvlášť ostatky svätých mužov, našich otcov. Mám veľkú radosť, že i po mnohých storočiach je tu tak veľký počet synov nášho otca Bazila. Putoval som na toto miesto, aby som vás, bratia, pozdravil a hovoril s vami. Som ochotný stať sa vašim žiakom, nájde sa tu muž múdry, ktorý je medzi vami mnoho a ktorý by mi zo svätého Písma a svätých otcov i vašich cirkevných kníh dokázal pravdu.“ Mnísi doniesli knihy a Josafát im zo života svätých Pečerských mužov i obradných kníh začal ukazovať miesta, ktoré obhajovali cirkevnú jednotu. Keď odchádzal, mnísi ho vyprevadili a zdvorilo sa s ním rozlúčili.

Po návrate do Vilniusu dosahoval Josafát ďalších úspechov, a tak sa Rutský rozhodol ustanoviť ho za pomocníka  starému Polockému arcibiskupovi Brolnickému a vysvätil ho roku 1617 na biskupa. Arcibiskup Brolnický sa klonil k pravosláviu, ale vo svojich deväťdesiatych rokoch trávil svoj čas v nečinnosti. Josafát sľúbil arcibiskupovi úctu a oddanosť, a tým si hneď získal jeho srdce. Ujal sa úradu, začal vymietať neporiadky v diecéze, ktoré v Polocku zavládli za neschopného Brolnického. Josafát sa tiež staral o umierajúceho arcibiskupa a ten, ním ovplyvnený,  zložil katolícke vyznanie viery. Po arcibiskupovej smrti sa Josafát stal jeho riadnym nástupcom.

Nový arcibiskup začal zavádzať v diecéze prísny poriadok, konal vizitačné cesty, vyučoval duchovenstvo a ľud, bránil cirkevní majetok proti šľachticom a bol horlivým hlásateľom cirkevnej jednoty.

Boj proti únii nastal však až vtedy, keď do Moskvy prišiel so všetkými právomocami jeruzalemský pravoslávny patriarcha Teofan IV. Povedal. Ten začal vydávať svoje záujmy za záujmy všetkých Rusov a získal na svoju stranu kozákov. Teofan potom vysvätil sedem nezjednotených biskupov a menoval ich za vzdorobiskupov "úniatským" katolíckym biskupom.

Josafátovi nadišli v Polocku kruté časy. Za vzdorobiskupa bol proti nemu menovaný Meletij Smotrický. Ten sa zatiaľ neodvážil prísť do Polocka, ale čakal v monastyry sv. Ducha vo Vilniusi. Stamadiaľ rozosielal štvavé listy proti jednote. Keď bol arcibiskup na zemskom sneme vo Varšave, dosiahli pravoslávny v Polocku víťazstvo. Josafát síce získal neúnavnou činnosťou mnohých odpadlíkov späť, ale útoky nepriateľov sa mu nepodarilo doraziť.

Zarmútený arcibiskup sa obrátil so žiadosťou o pomoc na kráľa Žigmunda I. Ten vydal dekrét, v ktorom prehlasoval Smotrického za zradcu, a kládol ľudu na srdce, aby bol poslušný katolíckemu arcibiskupovi. Keď bol list čítaný na radnici v Polocku, nastala vzbura a musela zasiahnuť svetská moc. Josafát však zostal kľudný a nepožadoval potrestanie vinníkov,  čo mu získalo nejedného z nepriateľov.

List sa čítal i vo Vitebsku, keď nezjednotení prehlásili, že budú proti únii bojovať. Keď tu potom arcibiskup slúžil sv. Liturgiu, vtrhli do chrámu, zbili kňaza, sluhov a vylúpili pokladňu.

Smotrickému šlo predovšetkým o zničenie metropolitu Josafáta, a tak proti nemu vydával stále nové, a nové hanopisy. Proti Josafátovi rástla i nenávisť ľudu. On, vedel, čo ho čaká, chystal sa na mučenícku smrť. V tej dobe boli niektorí zastánci únie zavraždení v Kyjeve.

Koncom júna 1623 sa Josafát odobral do Vitebska. Ako náhle tam došiel, zhlukly sa davy rozoštvaného ľudu, ktoré žiadali jeho smrť. Arcibiskup ich utíšil láskavými slovami. Snažili sa vyhľadávať šarvátky s Josafátovými služobníkmi a dúfali, že pritom vzniknú výtržnosti a zmätky, ktoré budú môcť využiť proti arcibiskupovi. Josafát však služobníkom zakázal, aby sa do potičiek púšťali. Tu rozkolníci najali akéhosi potulného popa Eliáša, aby pred arcibiskupovým domom verejne klamal Josafátovi a únii. Ten deň však arcibiskup nebol doma a vrátil sa až večer.

Druhého dňa (12.11.1624) Eliáš opäť nadával Josafátovi. Arcibiskupovi služobníci Eliáša chytili a zavreli. A to si práve spiklenci priali. Ihneď začali zvoniť na poplach a kričať: „Preč s Josafátom! Zabijte latinského papistu!“ Keď sa ale arcibiskup vracal z chrámu, zhrozí sa luza jeho dôstojného zjavu a neublížila mu. Josafát dal Eliáša prepustiť a ľud sa začal rozchádzať. V tu chvíľu pribehli traja rozkolníci a ujali sa zbesile štvať davy proti Josafátovi. Buriči vtrhli do arcibiskupského paláca a zranili niektorých z arcibiskupových služobníkov. Josafát sa v tej dobe modlil vo svojej komnate. Keď počul hluk, otvoril dvere a povedal: „Hospodin buď s vami, synovia milí! Prečo tak ukrutné nakladáte s mojími domácimi? Máte niečo proti mne, hľa, tu som!“ Tu jeden z buričov udrel arcibiskupa kyjom a druhý mu zasadil sekerou do hlavy smrteľnú ranu. Josafát padol k zemi a z jeho úst bolo počuť povzdych: „Bože môj!“ I vzkrýkli: „On ešte žije!“ a strelili ho dvakrát do hlavy. Potom vytiahli mŕtvolu na dvor, kde ju zhanobili. Keď vylúpili dom, odvliekli mŕtve telo na breh rieky Dviny, priviazali k nemu veľký kameň a hodili jeho mŕtve telo do rieky.

Dňa 17.11.1624 zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď pátrali v rieke, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Uniátski kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho ľudu do chrámu. Tu ostalo mŕtve telo Josafáta vystavené deväť dní.

V Vitebsku utíchli všetky vášne. Aj vrahovia ľutovali svojho zločinu. Telo potom bolo prevezené do Polocka, kde bolo pochované 18.1.1625.

Mučeníkove ostatky boli neskôr z Polocka prevezené do Bialy, r. 1916 do Viedne a r. 1949 do Ríma, kde sú uložené v chráme sv. Petra, pod oltárom sv. Bazila Veľkého.

Boh hneď oslávil svojho mučeníka divy. Jeho telo zostalo vystavené po celý rok 1624 v stoličnom chráme v Polocku a z rany na hlave vytekala krv i za krutého mrazu. Verný ctiteľ umučeného, radný Peter Dankovský, ktorý bol úplne slepý, sa dal priviesť k mŕtvole, a keď sa dotkol arcibiskupovho rúcha, vrátil sa mu zrak.

Smotrický, strojca tohto zločinu, utiekol do Kyjeva a stadiaľ do Carihradu (Konštantínopol, Istanbul). Potom sa túlal, trýznený výčitkami svedomia, po Grécku a Palestíne, ale nikde nenašiel pokoj. Roku 1627 sa zmieril so zjednotenou cirkvou a vrátil sa do vlasti. Roku 1628 sa dostavil na pravoslávny snem do Kyjeva a myslel si, že svojim vplyvom získa nezjednotených pre jednotu. Tí však nevypočuli jeho dôkazy, ale osopili sa na neho a hrozili mu okamžitou smrťou, keď sa nezriekne Únie. Smotrický nebol ešte tak duchovne silný a zo strachu pred smrťou odpadol aspoň navonok. Ale ako náhle sa ocitol na slobode, ľutoval svojho hriechu a činil za neho pokánie. Prosil pápeža o rozhrešenie. Keď ho dostal, zostal katolíckej Cirkvi verný až do svojej smrti.

Boh ho pri smrti oslávil zázrakom, pre ktorý sa mnohí nezjednotení vrátili k únii. Päť hodín po Smotrického smrti si spomenuli jeho priatelia, že mal prianie, aby mu do ruky vložili listinu, ktorou ho pápež rozviazal od kliatby. Dodatočne jeho prianie vyplnili a hľa! Už tuhé prsty silne chytili podávanú listinu, takže ju nemohli z jeho ruky vytiahnuť. Niektorí podávali mŕtvemu na skúšku list pravoslávneho carihradského patriarchu, ale ruka sa odďaľovala. Nebožtíka nechali v otvorenej rakve štyri týždne a zázrak sa stále opakoval pred očami nespočetného ľudu. Medzi inými sa dostavil aj starosta mesta Dubna, ale skôr pohol celou mŕtvolou, než by listinu vytiahol. Konečne prišiel sám metropolita Rutský. Ten v modlitbách žiadal mŕtveho, aby mu listinu odovzdal. Nato sa ruka sama otvorila. Keď potom Smotrickému list vrátili, ruka ho rovnako silne zovrela. Tak sa i po smrti stal Smotrickij svedkom pravej viery.