Prepodobna maty Maria Egyptska (1. apríl)

V carstvi Justinijana Velikoho žyv v Palestiňi monjach veikich čestnit, kotryv sja zvav Zosim. Monastyr v kotrim vin byv nastojateľom, stojav nad rikov Jordan, a monachy kotry v ňim zyli, po zvyčaji chodili koždyj rik v pervu neďiľu velikoho postu, posileny svjatymi Tajnami, perepravľali sja čeraz riku Jordan, i rozchodili sja v tamošňu pustyňu, žeby tam v spojiňu podľa prikladu Spasiteľa velikyj pist provadili. Čerez cilyj ten post ne zvikli jisti ničoho, len sja živili,travami kotry tam diko rosli. V citonosnu neďiľu sja znovu všytky zberali do monastyrja, žeby tu spolu pamjať strastej i voskresenije prazdnovali.

V roci 520 pišov Zosim s monachami znovu na druhu stranu Jordanu, i rozhodnuv sja perederti dalej v pustiňi jak zvyknuv, naďijučisja, že najde dajakoho pustovnika, kotryj by na doroho ku svjatosti mov vekšyj uspich jak monachy joho monastyra. Jak postupuvavvse dalše do pustyňi, i koli davdsatoho dňa si sil na obid, žeby si dakus odpoči a podľa svoho zvyčaju zaspivav daťiko psalmiv, zazriv nenaďijuči sja pro žyvu dušu kus dale divnu podobu, kotra ho spočatku nastrašyla, bo dumav, že to dajake zjaviňa zloho ducha vidiť pered sobov. Posilniv sja proto znakom svjatoho kresta, no koli sja posmotril ľipše, spoznav, že to je dajakyj čolovik, kotroho ťilo ja spalene od solnečnoho svitla, a holova bilym volosjom jak sňih pokryta. Zosim stav iz zemľi, žeby tomu zahadnomu sotvoriňu dovolil približitisja, ale toto naraz začalo pered nim uťikati, zosim uvažajuči že to musiť byti dajakyj pustinožiteľ, ponahľav sja za nim a kričav, žeby sja zastaviv a jomu blahosloviňa uďiliv. Na to dostav odpoviď: „Ihumene  Zosime, znaj o ťim, že ja jem žena a s chlopom bisidovati ne možu, bo jem hola, kiď chočeš, žeby jem s tobov bisidovala, ta šmar mi svij plašť, žeby jem nim svoju nahotu zakryla i pered tobov sja mohla ukazati.“ Zosim zrobiv tak jak ho žena prosila, no nemalo sja začudovav, že joho meno i postavľiňa znať, z čoho uvažav, že Boho vdochnovenu  pravdu mať pered sobov, žena kiď sja oblekla do plašťa, nesmilo pryšla ku ňomu a začala s nim bosidovato i moliti sja. Monach kotroho začudovaňa roslo každov chviľov, zaklinav neznamu imenom Isusa Christa žeby mu rospovila kto ona je, jak prišla do takoj dikoj pustiňi i jak dovho v ňi perebyvať. Žena napered dovho nechoťila bisidovati no nakonec tak začala hovoriti.

„Od haňby mi bude treba umerti jak ťi povim chto ja jem, a jak ťi rozpovim kolo toho aj mij žyvot, ta sja na mene rozhňivaš i od mene jak o jedovatoj zmyji budeš uťikati. Tvoji ucha ne buduť moči znesti merskych bezzakonij i ťažkych perestupľiň, jakych jem sja ja dopustila i svij žyvot poskvernila. No i tak ťi choču všytko rozpovisti, či mi neodmitneš pomoči svojimi molitvami, žeby ňa Hospoď Boh nesudiv podľa kopy mojich hrichiv, no podľa prevelikoho svoho miloserďa. Narodila jem sja v Egypťi, a jak jem mala dvanadsiť rokiv, uťikla jem od svojich rodičiv do Aleksandriji do mista všelijakoj rozpusty. Vsja drožu i trepešču, jak sobi prypamjatam žyvot bez haňby, do kotroho jem sja v ťim misťi pustila. Korotko povidženo stala jem sja bludňicov, ale ne zato, jak kiby jem choťila v moji haňbi hledati zarobok abo zisk, no len pro to žeby jem brydku pochť ťila uspokojila a ľudej nevinnych do hricha nečistoty navela. Tak jem sja čerez simnadsiť rokiv vaľali v boloťi všelijakoj rozputy i ťilesnoj nečistoty, a čerey cilyj tot čas jem nepodumala ani raz o Bohu abo vičnosti.

Jednoho dňa, perechadžajuči sja po misťi, zazrila jem, jak sja ľudi u dosť velikim možstvi ponahľali ku pristani morski. Na mij opros de sja tak ponahľajuť, otpovili mi, že sja na loďi poplavľať do Jerusalimu, žeby približajučisja prazdnik Vozdvoženija čestnoho Kresta tam oslavili. Mi takoj pryšlo na myseľ tam sja vybrati, bo jem dumala, že kiď sja zyjde take velike množestvo ľudej, budu mati vecej možnosti jak služyti rozpusťi i hrišyti. Premnohy, jak tot pisok na berezi morja suť hrichy, kotry jem porobila na toťi dorozi a poťim i v samim Jerrusalimi. V deň Vozdviženija čestnoho Kresta, kiď jem viďila že všytky ľude iduť do cerkvi, žeby svjatyj Krest, na kotrim umer Spasiteľ, tam ohľadati i tomu životvorjaščomu derevu poklony otdavati, pišla jem tam i ja,- ja nevirna medži virnymi, nečista medži čistymi. Pre velike množstvo ľudej bylo ťisno pered v dverjami, no i tak všytka jakoskaj vchodili do cerkvi, lem ja jedina jem nemohla perestupiti porich cerkovnyj, bo sja mi viďilo, jak kiby mi dajaka tajna sila boronila vojti, a ruka neviditeľna ňa nasilu dryľala od dverej. Ne dala jem sja tym išťi odstrašyti, ale tisla jem sja i pchala, žeby jem lem dajak vyšla do cerkvi, ale vse nadarmo, bo vse na porohu sja stanu nedvižima.  Zatrevožena tym, jem sja sama sebe prosila: Kiď všytky ľude  bez izjatija vchoďať do cerkvi, čom lem ja sama tam vojti ne možu. Kus jem si aj podumala u svoji duši, že nič inše, lem neslychany hrichy mojoho žyvota ňa otdryľajuť od dverej chrama Božoho. Zaľala jem sja horkymi slezami i uťikam jak nedostojna od poroha i stala jem si daleko od ľudej v kutiku pid cerkvov. Tu jem zazrila nad sobov na muri obraz prečistoj Ďivy Marii i viďilo sja mi jak kiby očami miloserďa i ľubovi na mene pozerala. Takoj jem si spomjanula na moje ďitinstvo, jak jem tohdy nevinnym serdco, ku presvjaťi Bohorodici o jej ochoronu sja molila. Čuvstvitelnoje  jej serdce, podumala jem si, sa na isto i teper umiloserdiť nad trapľiňom mojim i ne opustiť mja kiď bude treba. Dufajuči v jej dobrotu šmarila jem sa na zemľu i molila jem sja Caricu nebesnu, žeby mi svojimi teplymi molitvami vyprosila mi u Hospoda Boha lasku ščiroho pokajaňa, a na dorozi napravľiňa na kotru ruzdumuju teper sja pustiti, žeby ňa nigda samu neochabila. Pri ťim jem ji so slezami sľubovala, že zmiňu svij žyvot a ot teper jak Marija Magdalina lem Boha budu ľubiti i Jomu jedinomu služyti. Jak jem skinčila militvu, polehšalo mojomu serdcu i ja bez dajakoj prekažky vyšla jem do cerkvi i otdala jem poklon Čestnomu i životvorjaščomu Krestu. S žaľom i sokrušenijem jem zložila ťahar hrichiv mojich kolo noh toho Kresta i horjačo jem prosila Ahnca Božoho, kotryj na sebe vzjav hrichy svita, žeby i moju vinu na sebe zobrav i zahladiti blahovolil. Poťim jem sja vernula nazad ku tomu obrazu pid cerkvov i prosila jem Mater miloserďa, žeby mi zjavila što mam teper dale robiti. A holos u dnuka v serdci moji mi otpoviv: „ Iď na druhu stranu riky Jordan a tam najdeš pokij soveršenyj.“ V ťim časi jem sja pustila na drahu, kupila jem si trij chľiby i vyšla jem branov kotra vede ku riki Jordan. Pered večerom jem pryšla do cerkvi svjatoho Joana Krestiteľa, kotra stojiť ne berežku toj riky. Tu jem perebyla cilu ňič v molitvi, nasľidujuče rano jem sja očistila u spoviďi i prijala jem prečiste Ťilo i Krov Hospoda. Poťim jem sja preplavila čerez Jordan, vyšla jem do toj pustyňi i ot toho času až do teper jem neviďila tvar čolovika.“

Zosim sja oprosiv pustovničky, či mnoho rokiv ona tu uč perežyla a čim sja čerez tot čas žyvila. Ona otpovila: „ Dumam, že steredsaťsim rokiv je tomu, jak jem vyšla z mista Jerusalima. Spočatku jem sja žyvila chľibami, kotry jem si prynesla, dokoli mi vystačili, a poťim dikymi korinkami i bilinkami, kotry tu rosnuť. Kiď na mi zohnilo to što jem mala oblačene i po kuskoch to otpadovalo, bars veľo jem raz ot spekoty sonca raz ot ostroty zimy, mala terpiti. Neraz jem sja  čula tak slabov, že jem sja na nohach uderžati nemohla.“

Na opros ihumena či počasach i vnutorny boji musila znošati, mu kajucnica otpovila: „Išťi teper sja ostrašu kiď si spominam na nebezpečanstva do kotrych jem byla vystavena i dumky kotry jem ot perevernutoho serdca mala znositi. Simnadsať rokiv jem služila hrichu i zas ťivko rokiv jem sja musila pro moje očiščeňa podľa voľi Božoj najťažšy boji vytrimati, i najsilňiššy pokušiňa perebyti. Jak jem začinala jisti ta sa mi zachoťilo horciv  i masnoj egyptskoj stravy. Kiď jem čerpala vodu iz prameňa, ta jem si vina želala, bo u sviťi jem ho tak bars ľubila, že jem ho nad miru užyvala. I brydky žadosťi časov mojich hrichovnych, jem často u snoch viďila i napovňali moju dušu nečistymi dumkami, tohdy jem plakala, rozbivala jem si hruď, i bojuvala jem s pokušiňom oružijem molitvy. Osoblivo jem neperestavala, prečistu Ďivu Mariu, zastupnicu všytkych christijaňiv, pribižišče všytkych kajuščichsja hrišnikiv, prositi o pomič. Kiď jem už bars dovho plakala, a ťilo svoje jem dosť nabila, byla jem nahla blesťačim svitlom obkružena i čudovala jem sja mojomu uspokojiňu nadprirodzenomu u moji duši. Kiď perešlo simnadsjať rokiv, odstupiv ot mene dijavol iz všytkym, a ot tohdy služu Bohu v spokoju bez perervaňa. Teper otče svjatyj znaš všytka okollnostimojoho žyvota, utrimaj jich v tajnosti, pokyľ mene Hospoď iz tohjo svita ne pokliče ku sobi. U svojich molitvach ne zabudaj na mmene veliku hrišnicu. A išťi mam jednu prosbu ku tobi. Vo velikij četver nasľidujučoho roku, prijď nad riku Jordan, i prynes iz sobov svjatu Tajnu prečistoho Ťila i čestnoj Krovi Christa Hospoda našoho, kotru jem nepriňala ot vtohdy jak išťi v cerki Krestiteľa Joanna.“ Po tych slovach sja otdalila od ihumena i zmizla v stepiach pusyňi.