Svjatyj otec Kyrill, archijepiskop Jerusalimskij (18. marec)

Kyril sja narodiv v roci 315 v misťi Jerusalimi abo v okolici Jerusalima. Už v molodych rokoch, vin čitav s velikov horlivosťov Pismo Svjate i sočinenije  Svjatych otciv, a pri ťim i pisma heretikiv a pohanskych filozofiv, bo si dumav, že kiď bude znati što oni dumajuť i virjať, s tym vekšym i pevňiššym uspichom sja bude moči s nimi sporiti.

Maksim archijepiskop Jerusalimskij, ho v roci 345 vysvjativ na svjaščenika, i prykazav mu, žeby ľudem, slovo Bože propovidav. A svjatyj Kyril, sam u svojich pismach nam opisuje, jak každu neďiľu ľudem, kotry sja na Bohosluženije zyšli, slovo Bože holosiv. Okrim toho mav išťi učiti oholašenych, to jest tych, kotry sja pryhotovľali do pryjaťa Tajny Kreščenija i kotrym tota Tajna, až po dvoch rokoch prypravovaňa, byla uďiľuvana. Pjať rokiv, byv napered Kyril svjaščenikom a už byv vybranyj za nasľidnika umeršoho archijepiskopa Maksima.

Vstupiňa joho na prestol archijerejskyj je pamjatňi velikim čudom, jake Hospoď Boh zrobiv, štoby pro naše spasiňa svjatyj krest proslaviv. Svjatyj Kyril sam opisuje toto čudo u svojim lisťi cisarjovi Kostantijovi takym sposobom: „Dňa 7. maja o treťij (a poťim o devjaťij) hodiňi rano sja pojavilo na nebi svitlo velike v podobi kresta, kotre od hory Golgoty abo lobnoho mista až ku hori Jeleoňskij, to je trij četvertiny miľi, sja ťahnulo. Toto zjaviňa, ne jednov abo dvoma osobami, ale vsimi ľudmi mista Jerusalima, bylo viďene. I ne bylo to vzdušne zjaviňa abo chviľkove, ale svitlo jasňilo pered našymi očami daťivko hodin, a to takym leskom, že až sonce pomračilo. Toty što to viďili pereňaty naraz strachom i uťichov, velikimi skupinami  sja hornuli do cerkvi: stary i molody, christijane i pohane, svoji i čudži, vsi prosavľali imja Hospoda našoho Isusa Christa, jedinorodnoho Syna Božoho, kotryj zrobiv svojov silov take predivne čudo i jednoholosno vyznavali viru, o kotri samo nebo svidčiť, že od Boha pochodiť.“ Toto same opisujuť i druhy tohdyšňi pisateľi. Pamjať toho tak velikoho čuda slaviť svjata Cerkov 7. maja, ten deň nazyvať: „ rozpamjataňa na nebi zjavlenoho  znamiňa čestnoho Kresta, v misťi Jerusalimi od svjatoho lobnoho mista peredovženoho zvizdami až ku svjaťi hori Jeleonskij.“

Jak archijepiskop vypovňav Kyril svoji povinnosti presňi i  svidomito, o  čim najvecej svidčiť rozcvitajuče postavliňa tohďišňoj Jerusalimskoj cerkvi. Štoby svojich virnikiv od herezy, i klamlivoj nauky Ariaňiv ochoroniv, napominav jich, žeby sja silno trimali pravoslavnoj viry, ktora sja v korotkosti nachodiť u vyznaňu sobora Nikejskoho. Proto vin na sebe sťahnuv nenavisť Ariaňiv, a Akakij archijepiskop Kesarijskij, priverženec toj herezy, si zdumav ztrutiti ho z archijepiskopskoho prestola. Pro tot ciľ vin sklikav sobor na kotrim sja zyšli samy ariansky jepiskopi a choťiv pered tym soborom svjatoho Kyrila očornoti.Tu mu bylo vyčitane, jak kiby cerkovnyj majetok daremno perepušťav i svjaty sosudy užytkom svitskym znečestiv. Kyril bo nikotry nekonče potrebny veci cerkovny kazav v časi velikoho holodu, jak už všytky zasoby sja vyčerpali, štoby sja bidnym tak pomohlo a jich od istoj smerti zachranilo. Ne uvažajuči na tak veliku potrebu i tak važnu pričinu, sobor ho za to otsudiv od  dostojinstva, i svjatyj Kyril musiv nasilu odstupiti i Jerusalim opustiti. Vybrav sja proto na Siciliju, de ho Silvan jepiskop v miťi tarsi ochotňi pryjav, a ku svoji pomoči v duchovnych vecach využyvav. Kyril tu perebyvav až nu sobor v misťi Selevkiji v roci 359 otpravlemyj joho prava i dostojinstvo nazad pryznav i vernuv. No Ariane svojimi podstupami zrobil že v nasľidujučim roci Crihradskym soborom mu bylo zas zobrate dostojinstvo i musiv odyjti z Jerusalima.

Kiď po smerti cisarja Konstantija, usilovnoho ochrancu Ariaňiv, Julian, nazyvanyj apostat abo odstupnik, nastupiv na carskyj prestol, pervym joho činom bylo, všytkych vyhnanych jepiskopiv nazad zakľikati na ich prestoly. A tak i svjatyj Kyril sja vernuv ku svojomu stadu v Jerusalimi. Zanedovho by tu vin očividnym svidkom jednoho s naj slavňiššych, jaky u veci Christovoj viry byli urobleny. Julijan ne z usilovnosti pro dobro cerkvi poklikav vyhnanych jepiskopiv nazad do kraju, ale v zlochatrom namireňu, žeby spor medži pravovirnymi i heretickymi jepiskopami obnoviv, i što najdovše ho utrimovav, žeby čerez to christijanstvo poniživ a poťim všytko zahladiv. Bo cisar Julijan choťa vospitanyj, vyris u christijanski viri, no jednak sja jej piznišše odrik, pro toto je nazyvanyj odstupnikom abo apostatom i stav sja zaťatym protivnikom Christovoj viry. Zato dumav cerkov Christovu v jej zakladoch pidkopati a Isusa Christa cilomu svitu predstaviti jak cigana, bo predpovidav, že cerkov Salomonova v Jerusalimi bude zburjana a vece už ne bude moči byti zbudovana. Pro to zaklikav najvyznamňiššych žyďiv, a udajuči jak največšu učasť u veci jich viry, poprosil sja jich, čom by neprinosili žertvy podľa predpisiv svoho zakona? Žydi odpovili, že ono nemožuť žertvy nigde v inšim misťi prinositi iba v cekvi jerisalimski , a tota zburjana Rimľanami, teper lažiť v rozvalinach. Tohdy jim hvariť cisar Julijan, žeby sja vybrali všytka žydi i do Palestiny, jak do svojoj domoviny sja nazad vernuli, tu cerkov Salomonovu vybudovali a v ňi, jak davňišše, svoji žertvy Bohu prinosili, i sľubuvav jim takoj, že jim v ťim peredsavzaťu všytkymi silami bu pomahati. Naradovany žydi iz všytkych krajiv i stran svita sja hornuli do Jerusalima, dufajuči v pomoč i ochoronu cisarja, bezčestili i krivdili v čim lem mohli christijanom a zburjali christijansk cerkvi v Alexandriji, Damasku i v dakotrych druhych mistach. Zbirkami vyzberali veliky piňazi: ženy davali na tot ciľ svoji dorohocinnosti. Cisar Julija prikazav predstavlenym kassy, vydati žydom ťivko piňazi, mnoho jim išť nezvyšuvalo a pro skorše dokinčeňa postavil svoho blizkoho prijateľa Alipija na čalo toho ďila. Žydi nahromadili velike množstvo materialľiv, všelijakoho druhu, pracjuvali deňn i ňič bez odpočinku, žeby rumovisko sprjatali z miscja de davna cerkov stojala a nakonec rozobrali i zvyšny zaklady kotry ostali v zemľi, žeby cerkov iz všytkom calkom novu postavili.

Zo stisnutym serdcjom smotrili dakotry christijane na toto zuchvaloje predpjatije svojich neprijateľiv, no jich archijepiskop svjatyj Kyril jich poťišuvav s upovanijom na Toho, Kotryj poviv: „ Nebo i zemľa perejde, no slova moji neperejduť.“ Vin upevňuvav jich, že toto predpjetije  lem ku tomu poslužiť, žeby pravdu predpoviďi Spasiteľovoj, že z cerkvi Salomonovoj ani kamiň na kamiňu neostane, v ťim najjasňiššim svitľi ukazati.

I začali žydi klasti novy zaklady pid cerkov,  ale vlasne tutka ždal Hospoď  neprijateľiv svojich, žeby jich zahaňbiv. Posluchajme jak o ťim jeden pisateľ, a ku tomu išťi i pohan, hovoriť: „ Kiď sja Alipij silno pustiv do toho ďila, i žydi mu pomahali, začav s pid zaklaďiv vubuchovati oheň, a jak ppaliv robotnikiv, zrobiv toto misce nepristupnym. Časom sja toto oheň stavav štoraz silňiššyj, a nakonec musili žydi od svoho predsavzaťa odstupiti.“ Okrem toho sja trjasla zemľa, bili hromy a na ťiľi i obličiňu pritomnych pojavili sja odbytiji znaky chresta. Vybuchy ohňa sja vse opakovali, koli žydi začali robiti a neutichali poky robotu neochabili. Mnohy z pozeravšych na toto čudo, uvirili v Isusa Christa, jak v pravdivoho Boha, nikotry dospravdy iz zatverdilov zlobov, no druhy sblizkym jim pokajaňom, i toty posľidňi sja dali pokrestiti.

Svjatyj Kyril na vid  tak velikoho i pravdu slov Christovych tak javno dosvidčujučoho čuda proslavľav vsemohučnosť Božu i ne perestavav sja starati horlivo o spasiňa svojich virnikiv. Naporušitelne joho privjazaňa ku Christovi viri, navelo na ňoho nenavisť cisarja Julijana a tot sobo postanoviv zabiti toho svjatoho muža, no smerť mu nedala spovniti tot umysel, bo bojujuči s Peržanmi, v jedňim z biňojiv strativ žyvot.

V tych časoch sja pojaviv heretik zvanyj Makedonij, kotryj svjatomu Duchovi Božestvo zaperav i mnohych na svoju stranu pereťahnuv. Žeby klamlivij nauki Makedonija položili zaboronu, skľikav sja v roci 381 cerkovnyj sobor do mista Konstantinopolu, kotryj Makedonija i joho privrženciv vykľal , a na kotrim byv i svjatyj Kyril prytomnyj i tu jak silnyj stovp Cerkvi pravovirnij i jak neochvijnyj zastupnik pravdivoj viry Chiňristovoj sja pokazav. Nakonec v roci 386 perešov svjatyj Kyril z toho žyvota do vičnij šťastlivosti.

Z pisem toho svjatoho Otca sja zachranili pro nas joho list ku cisarjovi Konstantijovi, propoviď o razslablenňim i dvadsiťtrij ketechetickych poučiň, kotry majuť veliku cinu pro svoju krasu i svoju osnovnosť i suť bars važny jak svidoctvo tradiciji svjatoho. Pervych visemnadsiť je určenych pro ohlašenych a ostatnych pjať pro novopokreščenych. V tych svojich pismach hovoriť svjatyj Kyril o pravďivi pritomnosti Isusa Christa v Najsvjaťtišši Evcharistiji v podobi chľiba i vina, o Službi Boži, o molitvi za pomeršych, o ucťi ku svjatym. A tak žyvotom, i trapiňami, i svojimi pismami proslaviv Boha v Trojci svjaťi Jedinoho, kotromu česť i poklona na viky vikov, amiň.