Prepodobnyj otec Martinián (13.február)

Martinian rodom z Kesariji v Palestini, žyv kolo roku 415, za vlady Teodosija Maloho i už u visemnastim roku žyvota sja odobrav na pustiňu, žeby tam v ujedinieniju služyv Bohu. Z velikov revnosťov sja vin tam moliv, postiv perebyvav bez spaňa po cilych nočach i takym sposobom skoro dosjah velikyj stupeň svjatosti. Hospoď Boh mu uďiliv dar robiti čuda, i to proslavilo joho imja tak daleko, že ľudi sja tovpami hornuli ku ňomu, hledajuči pomoč v rozličnych svojich ťažkosťach. Dvadsaťpjať rokiv perežyv tym sposobom v pustyni, koli Hospoď Boh na ňoho dopustiv jedno iz  najnebezpečnijšych pokušiň.

Jednoho dňa sja v misti Kesariji vela medži daťivkyma osobami diskusia o čestnotach i o svjatosti pustovnika Martiniana. Jedna bohata žena, menom Zoja, kotra doteper bludnyj žyvot provadila, i u hrichach všelijakoho druhu sja vaľala, tak povila druhym: „Ne je to nič čudne, že pustovnik Martinian, jak vy hvarite, žyje v takij čistoti, to zato bo nigda ženu nevidiť. Ja sja stavľu z každym o cilyj mij majetok, že jedna nič mi bude stačiti, žeby so mnou zhrišyv.“

Zoja ozajstna zbroja satana, perezlekla sja do šmat žobraka i vybrala sja na pustyňu, až ku jaskyni pustovnika. Tu neskoro večer zabuchala i prosila sja perespati, bo hvarila, že zabludila i vnoči sja stane korysťov dikych zvirej abo od dožďu pochvorije, kiď ju neprychyliť. Martinian sja po dovhim prosiňu dav pereprositi, žeby podorožnu pryjav. Dav jej daťivko ovočiv na večerju, rozložyv oheň, žeby sja obsušyla, a poťim opustiv jaskyňu, žeby v inši kus dale sja nachodžajuči jaskyni perebdiv nič na molitvi. Odchoďači nakazav ženi, žeby s vychodom solncja si išla dale svojov dorohov, žeby ju v pečeri už nenašov.

V ťim časi sja Zoja vystrojila do najkraššych svojich sukeň, kotry iz sobov v michu prynesla. Koli sja Martinian na druhyj deň rano vernuv do svojoj jaskyni, nemalo sja začudovav, kiď pered sobov uzriv molodu, prelestnu, prefikanu i tak krasno oblečenu osobu. Pustovnik v toti chvili pozabyv na slova Pisma svjatoho: „Otvernij svoju tvar od ženy prystrojenoj, krasov ženy rozpaľuje sja pochoť jak oheň.“ I namisto toho žeby vťikav i spasiv sja od hricha vin ostav i sluchav jej prelestny bisidy, i už pomaly na vse suhlasiv u serdci svojim. Koli pryšov čas v jakyj ľude ku ňomu zvykli prychoditi, žeby od ňoho nauku i blahosloviňa dostali, vyšov Martinijan naprotiv nich, žeby sja nopohoršyli kiď uviďať v joho pečeri taku krasnu ženu. A to mu bylo spasiňom, bo ledva vyšov z jaskyni i ostav sam, takoj sja u nim ozvalo sumľiňa i probudilo ho z jiho sľipoty. Povnyj haňby nad svojov slabosťov sja Martinian vernuv do svojoj jaskyni rozložyv tu velikyj oheň i vložyv svoji nohy do ňoho i vaľajuči sja od bolesti po zemli, kričav: „ Och, jak vytrimam vičnyj oheň v pekli, kiď tot dočasnyj oheň, kotryj oproti tamtomu lem tak slabo peče, vytrimati nemožu!“
Zoja kiď toto všytko vidila, byla tym tak dotulena, že svoji bohaty šmaty iz sebe zderla i šmarila do ohňa s tym namiriňom, že sja už vece do mista i do davnoj rozpusty už nigda neverne. Ona začala prositi svjatoho pustovnika o odpušťiňa i radu što mať dale robiti, žeby odpuštiňa tak mnohych i ťažkych hrichiv mohla od Hospoda Boha dostati. Martinian jej poradiv žeby sja vybrala do Viflejemu i tam do ženskoho monastyrja vstupila. Ona ho posluchala i pišla do monastyrja, provadila zvyšok svoho žyvota u ostri pokuti, i došla do takoj svjatosti, že už i čuda robila a po dvanasťoch rokoch byla pryjata Hospodom Bohom do carstva nebesnoho. Cerkov svjata ju umistila medži svjatych uhodnikiv Božych a pamjať svjatoj Zoji prazdnuje v tot istyj deň jak i prepodobnoho Martiniana.

 Martinian si tak popek nohy, že na nich dovhyj čas ani stojati nemich. Kiď sja vyzdoroviv ta si hledav take misce, de by žadna žena nmohla vojti. Najľipše na to misce sja mu zdala skala obkolesena stromami i morjom. Na joho prosby ho tam pereviz jeden namornik, kotryj mu potim dativko raz do roka voziv jidlo, vodu i palmove lisťa z kotroho robiv košy i inakšy veci, kotrymi plativ namornikovi za dovažaňa. Šisť rokiv tu perežyv Martinian pid holym nebom, vystavlenyj nepohodi i vitrom. No kiď si dumav, že tu sja už od každoho pokušiňa oslobodiv, zanedovho sja musiv peresvidčiti, že na zemli neje miscja, de by čolovik pered pokušiňom i nachyľnisťou do hricha mich vteči.

Strašna burja rozbila jednoho dňa istyj korabeľ o totu skalu na kotri žyv svjatyj Martinian. Vse što bylo v korabli zahynulo v hlubinach morja, okrem jednoj molodoj divčiny, kotra sja na dočki trimala poverch vody. Martinian sja čuv byti zavjazanyj ku ľubvi do bližňoho, i pustiv sja umerajuču ratovati, no jak lem vyťahnuv ďivčinu na bereh, postanoviv si, žeby druhyj raz nevpav do pokušiňa, že tot ostrov opustiť. Proto poviv ďivici: „Ďivočko moja, my obidvoje naraz tu perebyvati nemožeme. Ja proto pidu odty i ty ostaneš tu. Chlib i voda što ti tu ostane, ti vystačiťdo času, poky namornik, kotryj ňa zvykne navščiviti, nepryjde, i tebe iz sobov nevozme. Buď uctivou i žyj v bojazni Božij a Hospoď bude s tobou perebyvati. Poťim zrobiv nad morjom znak svjatoho kresta, moľačisja piďňav oči ku nebu i šmariv sja do morja. Pri osoblivi Božij pomoči sja dostav na bereh. Ščiro Boha blahodariv i molivsja o osvitiňa, jak mať dale žyti i rozhodnuv sja, že na nijakim misci na stalo nebude ostavati, no po rozličnych krajach choditi. I chodiv z misca na misce, navščivľav najslavniššy cerkvi i pamjatniky svjatych, žyv z almužny, nočuvav raz v ľisi, raz  na poli, ci na hori abo v ubohij chatiňi, podľa možnostej. Dva roky vin tak straviv, až nakonec vin v Atenach dostihnuv ciľ svoho žyvota. Jepiskop toho mista na to skorej napomnanutyj, našov svjatoho Martiniana v cerkvi na lavci ležati udiliv mu, na joho prosbu, blahoslovenie i Svjaty Tajny. Iz slovami Spasiteľa: „Do Tvojich ruk otdavam ducha moho,“ pišov, svjatyj Martinian v pjaťdesiatim roci svoho žyvota, na vičnyj odpočinok.

Tota ďivočka kotru svjatyj Martinian vyťahnuv iz morja sja nazyvala Fotina, i žyla tam na skali v ujedineniju i strohim pokajaňu, molitvom i postom služači Hospodu Bohu. Po šesťoch rokoch blahočestnoho žyvota Fotina umerla, a namornik kotryj i jej, jak napered svjatomu Martinianovi, jidlo nosiv, jej tilo perevez do Kesariji, de ju toržestvenno pochovali. Svjata Cerkov započitala i svjatu Fotinu medži svjatych, a jej pamjať prazdnuje naraz s pamjaťov svjatoho Martiniana i svjatoj Zoji 13.februara.
„Uťikajte od serediny Babylona i spasite každyj svoju dušu.“ (Jer 51,6)

Priklad svjatoho Martiniana naj ťa naučiť, christijane, že takoj na počatku sja treba siľno i stalo protiviti tomu, kto ťa na  hrich navadžať. Kiby svjatyj Martinian rozpustnu Zoju takoj vyhnav z jaskyni, kiby nesluchav jej bisidu, na ňu sja nepozerav, nezhrišyv by u svojich dumkach. Priklad Martiniana ostrašyti sja od napovneňa hricha ti ukazuje, jak i ty v časi vnutornych i vonkajšych pokušiň si maš postupati. Dospravdy si spomjaň tohdy na oheň pekelnyj, do kotroho sja hrichom šmarjaš, i sam sebe sja opros, či sja odvažyš tot oheň vytrimati. „Chto z vas,“ prosiť sja prorok Isaija, „ bude moči perebyvati v ohni horjačim, chto z vas vytrimať v plameňoch vičnych?“ prybliž svoju ruku do ohňa, abo lem svij palec ku svički, a spomjaň si, jak to ťa v pekli bude boliti, koli s tilom i dušov v plameňoch vičnych horiti budeš. Tak si počinaj a ochota do hricha ťa naisto opustiť.

Martinian i Zoja nam davajuť krasnyj priklad pravdivoho pokajaňa, oboje spolu zhrišyli lem mysľov. Oboje toty kajučisja neprystali na tim, žeby sja iz svojich hrichiv lem vyspovidali, ale umertvľali svoje ťilo ostrymi ďilami pokajaňa, i bez perestaňa plakali nad svojimi hrichami. Oboje unikali i od najdaľšoj možnosti zhrišyti. A ty christijane, ci nepestiš svje tilo? Ďilo pokajaňa, ci sja ti nezdať ťažke, abo zbytočne. Na davniššy hrichy si može ani nespomjaneš i dumaš što stačiť, kiď jes sja vyspovidav i ty bez ľutosti i pokajaňa otchodiš. Tak sja sam ženeš do nebezpeky, kiď bez potreby pristavaš na jedno s tymi što ťa už kolis` na hrich naveli. Toto ne je pokajaňom, i kiď tak žyješ nemožeš sja naďijati že budeš spasenyj. „Zhrišyli sme braťa,“ hvariť jeden zo svjatych otciv, „a teper sja nam treba abo pokajati, abo v pekli vično horiti. Ale o ťivko lehše je činiti pokutu dajakyj čas, jak v pekli horiti na viky!“
O Isuse peremožče pekla, pomož mi u všytkych pokušiňach, otvor mi oči, hrozjače nebezpečenstvo viďiti, posilnij moju voľu od nebezpeky unikati i dodaj mi sily v neutichajučim boji, žeby jem svit, tilo i dijavola mich poraziti, obderžati vinec žyvota vičnoho i Tebe ľubiti i slaviti na viky. Amiň!