Svjatyj mučenik Nikifor (9. február)

Nikifor žyv v časoch cisarja Valerijana v misťi Antijochiji, i byv svitskym čolovikom. Jak takyj sja sprijateliv s jednym svjaščenikom, kotryj sja nazyvav Sapritij, i obidvoje sja ľubili jak rodny braťa. Toto prijateľstvo i ľubov trvala mnoho rokiv, až „vrah čolovika“ dav midži nich semjačko nezhody, a misto prijateľstva zaujala zlostna nenavisť, tak že jeden o druhim, ani čuti ani viďiti ne choťiv. Nikifor jednak sja skorej spamjatav, a kiď spoznav zlobu svojej nenavisti, choťiv sja so Sapritijom zas pohoditi. Zato poslav ku ňomu dakotrych zo svojich virnych, žeby ho poprosili o odpušťiňa i o davne prijateľstvo. Ale tot, mena svoho nehodnyj svjaščenik, o zmiriňu nič nechoťiv čuti.
Nikifor sja išťi tym nedav odstrašyti , vin skušav išťi raz a išťi druhy raz, no vse bez želanoho uspichu. Nakonec si Nikifor postanoviv, že sam pide do domu toho nezmirnoho čolovika, a kiď tam pryšov, upav mu ku noham i prosiv ho v meňi Isusa Christa o odpušťiňa. Ale i tot tak krasnyj i   pokornyj krok neobmjahčiv serdce svjaščenika.

V ťim časi vypuklo  v roci 260 velike perenasľiduvaňa christijaňiv v Antiochiji. Sapritij byv tyž chopenyj i predvedenyj pered vojvodu, pered kotrym smilo vyznav, že je christijanom a ku tomu išťi aj svjaščenikom. Kiď ne choťiv odstupiti od svojoj viry, nakazav ho vojvoda mučiti. Nebojacňi poviv mučenyj tohdy: „Moje ťilo je v tvoji moci, ale moji duši nič ne možeš zrobiti, bo ji panuje sam Isus Christos.“ Sudca kiď viďiv, že iz Sapritijom si neporadiť, prikazav mu odťati holovu.
Nikifor sja skoro doznav o ťim vyroku, skoro sja ponahľav na dorohu, kotrov mali Sapritija privesti na misce smerti, kiď zazriv Sapritija, pribihnuv ku ňomu, šmariv sja mu ku noham i hvariť: „Mučeniče Christovyj, odpusť mi to, čim jem tebe obraziv.“ No Sapritij byv i teper, tak zatverdilyj, jak i vtody, oboňatno pišov dale i nevšimav sja Nikifora. Ten sja zorvav i skoro pobihnuv doperedu a druhy raz kolo noh Sapritija prosiv o odpuščiňa, ale i teper nadarmo. To Nokifora bars boľilo, bo vin dobri znav , že Sapritij choče i svij žyvot dati za viru, no i tak nedosjahne vičnoho šťasťa, podľa sľiv svjatoho apostola Pavla. „ Choc by jem i svoje ťilo spaliv a ľubovi by jem nemav, neprineslo by mi to nijakoho užytku.“ Pre toto sja ponahľav až na misce smerti, peretisnuv sja čerez ľudej, upav mu treťij raz ku noham a zo slezami v očach ho prosiv, žeby sja oťamil, i u chvili smerti svoju nenavisť ochabiv. Ale Sapritij i teper ostav zatverdilij. A to mu urichlilo peklo. Bo Hospoď Boh odobrav od zatverdiloho svoju lasku, i u chvili koli mav upasti na koľina, i z ruk kata byti popravlenyj. Skoro ho opustila joho prežna odvaha, i oprosiv sja, pre što vin mať umerati. I odpovili mu: „ Bo jes ne choťiv sluchati carskyj prikaz i našym bohom ofiru prinesti.“ „Stojte prijateľa moji i ne ubivajte ňa.“ Zakričav nešťastnyj Sapritij. „ Všytko zrobľu što chočete, ja jem prypravlenyj vašym bohom ofiru dati.“

Nikifor, kiď čuv što Sapritij hvariť, neopisaňi sja nastrašyv, i skričav na ňoho: „Brate mij, što robiš? Ach, nezrikaj sja Isusa Christa, Učiteľa i Spasiteľa našoho!“ No Sapritij ostav hluchyj, i zrik sja viry Christovoj. Viďači to Nikifor, zakypiv žaždoju, i choťiv krivdu učinenu Hospodu Bohu Sapritijem vynahoroditi, i pohoršiňa, kotre dav pritomnym, podľa možnostej napraviti. Zato z ciloj sily zakričav: „ Ja jem christijan i virju v Isusa Christa na kresťi raspjatoho, kotroho tot bezbožnyj čolovik, žeby svij žyvot dočasni zachraniv, bez haňby sja zrik.“ Nenaďijnoje toje objavlenije všytkych pritomnych napovnilo užasom. Jeden z vojakiv pobihnuv do domu vojvody i oznamiv mu, že Sapritij sľubuje prinesti bohom žertvu, ale inšyj čolovik, menom Nikifor, za toho istoho Christa choče umerti.
Vojvoda v ťim časi vydav prikaz, žeby Nikifora zabili namisto Sapritija. Tym sposobom zo smerťov mučenockov utrimav Nikifor trij bezsmertny vinci, kotrych sja Sapritij pre svoje zatverdile serdce stav nehodnyj.

Sapritij sja nedav ani prosiňom ani nadchodžajučov smerťov nakloniti do toho, žeby svojomu neprijateľovi odpustiv. Tak sja vse ďije i s nami, kiď hňiv i nenavisť nosime dovho v serdci. Pre toto nas napominať Svjate Pismo tak usiľno, žeby nas, zachoďače sonce na zastavalo v hňivi ale žeby sme išťi pered vičarom, pereprosili sja s našym neprijateľom i každyj hňiv, jakyj v perebihu dne v nas povstav, pered nočov oddalili z našoho serdca. Sapritij mnoho terpiv pro svjatu viru i pobožnyj žyvot viv: a i tak umer, zato bo svomu protivnikomi nechoťiv odpustiti. Ne dumaj si ani ty, christijane, o sobi mnoho, kiď  dospravdy dobry ďila robiš, a  do mnnohych prestupkiv neupadaš, no pry ťim v jedňim abo v druhim hrisi, neunikajuči od ňoho, v ňim ostavaš. Z prikladu Sapritija vidiš, že i jeden ťažkyj hrich ťa može zahubiti.
Sapritij byv svjaščenikom, otrik sja od pravdivoj viry i zahubiv svoju dušu.  Nikifor, čolovik svitskyj, odvažňim vyznavať svjatu viru i je spasenyj. Jak to nedostižimyji suť sudy Božy. Postaviňa svjaščeničeske, duchovno nikomu nedavať zaruku šťastlivosti tak, jak i nikoho išťi nerobiť svjatym. I v ňim možno zhrišyti  a dušu zahubiti tak, jak i v kažďim inšim postaviňu. Choc vo svjaščeničeskim postaviňu je vecej milosti, i proserednikiv jak žiti blahočestivo, i spasiti sja na viki. Ale ani žaden svitskyj čolovik, ne može svoje postaviňa obviňati z toho, že ne dosjahne spasiňa, bo i vin mať dosť proserednikiv i sposobnosti, služiti Bohu, i šťasťa vične dosjahnuti. Ide tu o to, žeby jedno i druhe na dobre použyv.

Nakonec Nikifor sja nečuduje zlomu prikladu Sapritija, lem žadať nim učinenu krivdu Bohu vynahoroditi, i pohoršiňa, jak pohanom, tak i christijanom danu, napraviti. Pre toto vaznavať pravdivu viru vsenarodno a na toto znamiňa, pre ňu vydavať i svij žyvot.

Može sja stati, že i ty, christijane, v takim velikim množstvi svjaščenokiv, uvidiš dakoli jednoho, abo druhoho, kotroho žyvot neje zovsim takyj, jakyj je mať byti, ale ty na to nesmotri, ale trim sja dobroho prikladu mnohych „bohobojazlivych“ svjaščenikiv i nasľiduj ich. Ne Juda, ale svjatyj Petro, svjatyj Andrij i druhy apostoly, naj ťi buduť prikladom. Taže sja vystrihaj, žeby jes pre bezbožnoho Judu, druhymi apostolami, pre jednoho, abo druhoho nehodnoho svjaščenika, i ostatnymi, abo i cilym jich postaviňom, ne pohordžuvav, bo to by bylo proti rozumu i spravedlivosti. Iď za dobrym prikladom dostojnych svjaščenikiv a snimi vse spivaj: „Slava vo vyšňich Bohu, na zemli mir, vo čelovicich blahovolenije,“ Amiň.