Svjatyj otec Grigorij Bohoslov (25. január)

Grogorij pro svoju hluboku učenosť v pravdach viry nazvanyj „Bohoslov“, narodiv sja na počatku četvertoho storoča po Christi v jednim seli kolo mista Nazianza v Kappadokijskim kraju. Joho otec byv pohan, no v dalšych rokoch uviriv v Christra Hospoda, prijav kreščiňa a s nim meno tyž Grigorij. Jak christijan otličalsja šilijakymi dobroditeľami tak, že piznižše byv postavlenyj jak jepiskop v misti Nazianzi. Mati svjatoho Grigorija byla christijanka menom Nonna a okrem Grigorija mala išťi dvoje ďitej, syna Kesarija a ďivku Gorgoniju, kotry oboje suť pro svoje bohobojezlive pobožne žyťa i  cerkvov uznany jak svjaty.

Grigorij v molodych rokoch pišov dorohov, kotra jadna čolovika do pravdivoho provadiť ciľa, dorohov pravdivoj pobožnosti. Od molodosti bylo poznaňa Boha holovnym predmetom joho nauky, a žeby v ťim vse dalej postupovav najvecej čitav svjate pismo. Jak malyj chlopic mav tajnyj sen, o kotrim sam tak bisiduje : „ Viďilo sja mi u sňi, jak kiby ku mi prystupili dvi ženy nezvyčajnoj krasy, z kotrych jedna predstavľala čistotu a druha mirnosť. Obidvi sja o ňa starali jak kiby jem byv ich ďitinov a prosili ňa, žeby jem išov za nimi. Choď s nami a my ťa voznaseme až do svitla Presvjatoj Trojci.“ Od toj chvili si postanoviv svjatyj Grigorij  žyti v čistoťi i mirnosti a od toho postanovleňa ne odstupiv nigda do kince svoho žyvota.

Pro nauku sja vybrav svjatyj Grogorij do mista Ateny v Grecku, de sja zyšov i spoznav so svjatym Vasilijom. Obidvoje molodci, nachodžajuči sja v  ťim isťim namireňu, zavjazali midži sobov zvjazok iskrennoj  i svjatoj priazňi. Žeby unikli od každoho nebezpečnoho prijateľstva, zvykli sa iba pri tych spoluučenikoch pristaviti, kotry spojili ľubov v naukach zo žyťom učtivym . Oni  obidvoje sja choronili zabavy, darmovaňa i všytkych inšych porokov, kotrym sja moloďiž najčasťišše oddavať., starali sja lem o to jak jeden druhohou povňiňu povinnostej, dobrych ďil i vňu strachuá Božim mich perevyšyti. Po skončiňu nauk sja Vasilij vernuv domiv a Grigorij išťi ostav u Atenach, žeby tu druhych učiv retoriki , v kotri sja mu nichto nevyrivnav.

Poťim i Grigorij opustiv Ateny, štoby sja vernuv ku svojim rodičom. Doroho ho provadila čerey Konstantinopol a tu sja zyšov zo svojim bratom Kesariom, kotryj byv pomočnym ľikarom u cisara Konstantina. Kiď sja vernuv domi pryjav z ruk svoho otcja, kotryj v ťim časi zostav jepiskopom, svjate kreščiňa a viv žyťa neznajuči žadnych uťich toho svita. Neprestannym bojom zo samym sobou podarilo sja jomu, prejavľuvaňa hňivu, do kotroho byv od prirody naklonnyj, protlumiti i tak vladnuti nad sobou, že ku všytkomu što mu bylo peredtym dorohe, oboňjatnym zdilalsja. Raz sja mu zdalo, že o dajaki veci bisidovav vece, jak bylo potrebne, zato si uložyv pokutu, čerey šteredsiť dňiv z niíkym aňi slovo nebisidovati, što aj dotrimav.

Pozvanyj svojim prijateľom Vasiliom vabrav sja Grigorij do Pontu, de u zjednočemov spoločnov  molitvou, Bohoslužiňom i pobožnymi rozdumovaňami zaoberali sja. Dom u kotrim obidvoje svjaty trudili sja, molilisja i čitali, namav aňi dverej aňi strchy, nebyv u ňim pecok aňi ohňa, jedinov stravov jim byv suchyj chľib i zelo. Po trjoch rokoch sja povernuv Grigorij do domu, de na prazdnik Roždestva Christovohoho joho otec posvjativ na svjaščenika. O daťiko rokiv poťim sja doždal Grigorij poťichy, že joho brat Kesarij zrik sja svita, štoby žyv lem v Bohu i pro Boha. No v korotkim časi mu umer joho brat i joho sestra Gorgonija, grigorij skazav obidvom nadhrobnoje slovo.

Buduči svjatyj Vasilij archijepiskop mista Kesariji kraju Kapadokijskoho, viďiv, jak heretiky svojimi klamlivymi naukami pravoslavnych christijan zaražali. Proto štoby mav pomič proťi tym nepriteľom svjatoj viry, napered sja dohodnuv s otcjom Grigorija a posvjatil ho na jepiskopa b misťi Sasimi. Ale nepokojenyj druhym mitropolitom, kotryj sobi prysvojiv jepiskopstvo v Sasimi, vybrav sja Grigorij do mista Nazianzu, de svoho otcja, sto ročnoho  upracjach jepiskopskych vyručal. Za nedovho umer otec svjatoho Grigorija a o daťiko misjaciv po ňim umerla i mati, vin bojav sja , žeby nebyv vyhološenym jak jepiskop v Nezianzi, pišov do mista Selaukiji, de v ujedineniju žyv v jedňim monastyri, a tu došla ku ňomu sprava o smerti joho prijateľa Vasilija Velikoho. Šisť rokiv skoroperežyv Grigorij v misti Selevkiji v ujedineniju, až ho nuždennoje postaviňa cerkvi v Konstantinopoli prinutilo, znovu ukazati sja medži ľdmi. Ariane i inšy heretiky sja vzmahali v tim misti štoray vecej a hromada pravovirnych christijam každym dňom sja menšala, a nakonic došlo ku tomu, što ani pastyrja ani svojoj cerkvi nemala. Zato koli smerť cisarja Valentija, kotryj Arianom spriav, pravovornym christijanom kus otdychnuti dovolila, vybrali sja ani ku svjatomu Grigoriu, kotroho imja jak muža učenoho a blahočestivoho, vsjady holosne bylo, i prosili ho umiľno, štoby sja spravovaňom jich hromady v misti Konstantinopoli choc lem na dajakyj zanimav. Nerad opustv vin tich monastyrja i pišov do Konstantinopola, de jednak nebyv najľipše prijatyj. Do poverchovnoho bo ino blesku navyknuty obyvateľi stolici sja lehkovažno pozerali na vikom staršoho, lisoho i chudobni prioďitoho Grigorija, kotryj u svoji poverchovnosti znamiňa največšoj chudoby nosiv. Ariane sja z ňoho posmivali a obsypovali ho klevetami i oskorbleňami vsjakoho druhu. Grigorij byvav u svojich sorodnikov, u kotrych domi, pro nedostatok cerkvi, virnych christijaňiv zberav i naučav. Po dajakim časi tot dom peretvoriv v cerkov, kotru nazvav Anastazijov, to značiť voskresenije, štoby tym menom dav najavo, što vira pravdiva , v Konstantinopoli tak dovho uťisňovana, b ťim mistci zas voskresla. A hodnovirny pisateľi opovidajuť što totu nazvu cerkvi i čudo potverdilo, bo jedna bremennaja nevista, kotra upala z chorušu i ubila sja na smerť, povernula sja do žyvota molitvami christijan kotry sja tam toďi zyšli.

Ariane skoro spoznali, z koho sja posmivali. Grigorij propovidav slovo Bvože s usilovnosťov i silou, kotra ne lem pravovirnych posilňovala, no i heretikiv nazad do cerkvikatolickoj privodila. Vsi sja hornuli na joho propoviďi a možestvo učenokiv ho obklopovalo. Dokince svjatyj Jeronim opusiv pustyňu Syrii i pryšov do Konstantinopoľa, štoby sja stav joho učenokom i dosvidčuje u svojich pismach, jakyj je šťastlivyj, što najvymovňiššyj i najmudrijšyj muž byv joho učiteľom. Ne čudo poťim, što protivniky pravoslavija toho bojovnika pravdy, svjatoho Grigorija, nenaviďili a všatkama sposobami perenasľidovali. Na ulici na ňoho pokrikovali, metali na ňoho boloto i kamiňa a nakonic ho zavlekli pered staršych mista, štoby ho odsudili že narod buntuje. Grigorij ne narikajuči, znosiv všytky trapľiňa i hvariv, že sja ťišyť, kiď vidiť, jak pro joho terpiňa sja čislo virnych zvečšuje. Staršy neviďači na ňim ňič zloho, ho pustili na slobodu.

Tohdašňij cisar Teodosij ustaranyj pozerav sja na nelad i na nespokoj v cerkvi. Pryšov do Konstantinopoľa, i pervym joho zajmom bylo, Arianom cerkov odňati a jich jepiskopiv vyhnati z mista. Grigorija cisar prijav vsehda s otličanijem, objimav ho vsenarodno, a nakonec mu oznamiv, že pravovirny christijane stolicy jednoholosno domahajuťsja mati ho svojim jepiskopom a što to i s joho želaňom suhlasiť. A choc tot svjatyj muž zo slyzami v očach ot toho urjadu zrikav sja, ňič nepomohlo a vin byv vyhološenyj i potverdženyj jak jepiskop mista Konstantina. Toho bohomudroho muža viďiti jak archipastyrja prestoľnoho mista bylo pro neprijateľiv pravdivoj viry vecov tak neznesiteľnov, že ho potajomky zdumali ubity. Našov sja jeden molodec, kotryj sja na toto ubijstvo podujav a pid zaminkov poďakuvaňa pišov ku svjatomu. No v chvili koli svoje merzke ďilo mav zaveršiti, probudilo sja v ňim joho sovisť a vin cilyj skľučenyj upav ku noham svjatoho Grigorija, zo slezami vyznajuči svoho umyslu. Svjatyj ho vysluchav i laskavo mu skazav: „ Hospoď Boh naj ťi odpustiť, tak jak i ja ťi odpušťam. Jednak za ten prestupok stav jes sja mojim dolžnikom a ja od tebe požaduju, štoby jes opustiv klamlivu nauku Aria. A ščiro sja nazad povernuv do čistoj nauky tvoho Spasiteľa.“ Tak zberav Grigorij po slovach svjatoho apostola Pavla horjači uhľa na holovy svojich neprijateľiv. Mnohy tronuťiji joho anhelskov dobrotov, oťamilisja, pereprosili ho i povernuli sja do lona katolickoj Cerkvi.

Zamišateľstva Arian a osoblivo heretik Makedonius, kotryj neuznav božestvo Svjatomu Duchu, byli pričinov , što v roci 381 byv skľikanyj vselenskyj sobor do Konstantinopoľa. Cerkovny veci stolici tam byli vzjaty na peredumaňa, pry čim nikotry y jepiskopiv nepochybovali o važnosti vyboru Grigorija. Tot jim vysvitľv, što na jepiskopstvo sja nedomahav, ale skoro prynučenyj byv ku pryjaťu joho, a kiď to nepomahalo, tak vstav ten svjatyj muž i skazav všytkam. „ Milovany spolubraťa i spolupastyri stada Christrovoho. Bylo by vecov nepriľičnov, kiby sta vy, kotry druhych mate do zhody napominati, sja sami medži sobov svarili. A kiď ja jem pričinov vašoho sporu, poťim skažu s prorokom Jonom: vozmijte ňa i šmarte do morja, štoby ste uťišyli burku, choc ja jem ju nespričiniv. Ochotňi sja vernu do mojoho davnoho zatišija, štoby ostav pokoj v cerkvi. O toto vas lem prošu i moľu, štoby ste na jepiskopa tu v Konstantinopoli inšoho vybrali, kotryj by silno i userdno boronil pravdivu viru.“ Po tych slovach opustil sobranije i vybrav sja prosto ku cisarjovi, štoby mu svoje rozhodnuťa oznamiv, no ten lem neochotňi suhlasiv s joho odstupľiňom.

Koli došlo lučiti sja so svojim stadom duchovnym, mav Grigorij v pritomnosti jepiskopiv i velikoho množstva naroda trohateľnu propoviď, v kotri medži inšym i na to spominav, jak sja z ňoho kolis pro jednoduchyj sposob žyvota i pro chudobu joho vysmivali i skazav: „ Ja neznav jak do mojich povinnostej patriť, vystupovati i rivnati sja ku všytkym načalnikom i vojevodam, kotry svoji bohatstva pro blesku svitovoho znajuť užyti. Neznav jem tyž, što majetok pryznačenyj pro dobro ubohych, možno užyvati na to, štoby jem mich každyj diň vkusni jisti i piti, bohato sja strojiti, v napadnych kočroch s pyšnymi koňami jazditi i množstvo sluhiv trimati. Kiď jem protivnym sposobom žyvota vas uraziv abo pohoršyv, ta sja pryznavam , že na moji storoni byla chyba, no jednak sja naďijam, že mi totu chybu odpustite.“ Konečny slova toj bisidy byli: „ Ďiti moji milovany, choronit virenoje vam poklad pravdivoj viry i pripamjatajte si, jak mnoho jem preterpiv, zakim jem zaščipiv totu viru do vašych serdec.

Čudne sja nam musiť zdati postupovaňa jepiskopiv, kotry byli pričinov , što Grigorij opustiv Konstantinopoľ, kiď sja zadumame ťivko mnoho dobroho v perebihu dvadsiťričnoho svoho perebyvaňa v toťi stolici urobiv. Svojov usilovnosťov večšu časť obyvateľiv toho mista odvel od klamlivoj nauky Aria. Za peresľidovaňa, jake heretiky na ňoho spričinili, mich by jich pokarati, ale ne lem što to sam nezrobiv, no naučal i prosil svojich virnych, štoby i oni s takov istov lobovľov ku inovirjujučim pristupovali. „ Mesť“ jim hovoril „zakazana učenikom Christovym. Jim naležyť všytko terpelivo znašati a zle dobrym odplačati. Stremlenijem  joho bylo s čistotov viry sovokupiti  napravu zvykiv, i mnoho premnoho urobiv v ťim ohleďi, ale nebylo mu dano času , štoby to, što tak šťastlivo začav, dokinčiv. Kiď sja vernuv do svojoj domoviny, ujav sja z ľubovi ku virujučim, kotry išťi nemali archipastyrja, spravuvaňom cerkvi v Nazianzi, pokyľ v roci 383 nevystupiv na carskyj tron Evlalij. Tohdy pišov Grigorij do sela v kotrim sja narodiv, i usadil sja v domi, kotryj mu po joho otcovi ostav. Toďišnyj svij žyvot Grigorij opisuje tak: „ Žyju medži skalami posredi dikych zvirjat. Ohiň nikoli ne vidžu a obuvi na nohach ne mam. Soloma je mojov posteľov  a jednoduch plachta je mi na prykryťa. Zemľa pid mojimi nohami je vse zrošena slezami pokajaňa.“ Pri kinci svoho žyvota kiď viďiv jak heretik Apolinarij tvoriňom stichiriv svoju klamlivu nauku medži ľudmi širiť, začav i svjatyj Grigorij pisati učeny stichy, kotry čistu nauku pravdivoj viry obsahuvali, ducha ne lam bavili, no i naučali a ku Bohu privodili. I listami a pismami rozličnoho druhu bojuvav proťi klamlivym naukam heretikiv a tak spovniv što u svoji rozlučkovi besiďi u Konstantinopoľu skazav: „ Tleskajte rukami z radosti, že vymovnyj jazyk vam už perestane hovoriti pravdu. Tak je, jazyk perestane, ale ostane mu išťi ruka. Od teper černilo i ruka bude ďijstvovati.

Taky byli uspichy i trapľiňa svjatoho Grigorija Bohoslova až do joho blaženoj smerti kotra byla v roci 389, a podľa druhych 391.  V roci 950 prykazyv cisar Konstantin Bohrjanonosnyj  joho mošči perenesti z Nazianza do Konstantinopolľa a tu v cerkvi svjatych apostoľiv položyti. V časi kryžiackych vyprav byli toty močši pereneseny do Rimu de sja nachoďať na jedňim prestoľi cerkvi Vatikana.

Iz všytkoho vidno, što pravilom žyvota svjatoho Grigorija byli slova svjatoho apostola Pavla, kotrymi i joho žyvotopis naj sja zakončiť: „ Sluha Hospoda, nemať sja hadati no tichyj byti ku všytkym, schopnyj naučati s mirnosťov napominati tych što sja protivľať: može jim dasť Boh pokajaňa v rozum pravdy i uniknuť tak od sitej dijavola, kotry ulovleny nim robľať joho voľu.“ (2Tim. 2,24-26)