História monastyra Sošestvija sv. Ducha

1.     Úvod
2.     Najstaršie zmienky o Krásnobrodskom monastieri
3.     Spálenie Monastiera roku 1603
4.     Prvý pokus o zjednotenie s Rímom
5.     Baziliánska misia v Ríme
6.     Druhé zničenie Monastiera
7.     Vybudovanie kamenného Monastiera a cerkvi
8.     Činnosť Monastiera
9.     Tretie zničenie monastiera v roku 1915
10.    Prípravy na obnovu a obnovený Krásnobrodský monastier



1. ÚVOD
Monastier Zoslania Svätého Ducha v Krásnom Brode patrí medzi jeden z najstarších a najvýznamnejších monastierov na Slovensku.
Tento monastier bol založený v 14. storočí. Miestna tradícia hovorí, že tu vtedy bola vybudovaná drevená cerkov a monastier. No žiaľ v roku 1915 bol zničený, počas I. svetovej vojny prechádzajúcim frontom. Odvtedy slávny baziliánsky monastier ostal v ruinách, a stojí až dodnes. Patrí medzi tie monastiere na našom území, ktoré priamo nadväzujú na cyrilometodskú tradíciu.



2.Najstaršie zmienky o Krásnobrodskom monastieri
Podľa Vladimíra Terleckého, ktorý sa odvoláva na najstaršie ústne podanie a na svedectvo A. Szirmaya, na začiatku 14. storočia istý žobrák – slepec išiel raz v piatok pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha s chlapcom, ktorý ho viedol za ruku, z Čabín do Krásnobrodu.
Unavení a smädní sa zastavili na zablatenom mieste, pri studničke pri terajšej monastierskej cerkvi. Keď sa slepec napil zo studničky a umyl si vo vode svoje beľmom pokryté oči, naraz uvidel žiarivý kríž, ktorý sa vznášal nad prameňom. Zvesť o uzdravení sa rozšírila rýchlosťou blesku i preto, lebo ľudia pracujúci na okolitých lúkach a poliach už predtým, napríklad keď kosili, nad touto studničkou videli mnohokrát svetlo.

Bývali slepec, z vďačnosti za svoje uzdravenie, urobil všetko potrebné preto, aby bola čím skôr na mieste zázraku postavená kaplnka. A skutočne jeho snaha bola čoskoro korunovaná úspechom: zo zbierok medzi nábožným rusínskym národom ľudom postavil malú kaplnku a umiestnil v nej ikonu Bohorodičky, ktorá sa v Krásnom Brode nachádza dodnes.

Od tej doby, na sviatok Sošestvija Sv. Ducha (Zoslania Sv. Ducha), teda na výročie zázraku, sa tu začali schádzať ľudia. Pútnici tu prichádzali z okolitých dedín, v procesiách spievajúc nábožné piesne, s krížmi a choruhvami v rukách a mnohí z nich sa i uzdravili z rôznych chorôb. Keď sa o tom dozvedel šľachtic Teodor Koriatovič, podobne ako aj na iných miestach svojho panstva, napríklad v Mukačeve, či na Sinajskej (Sninskej) hore, aj tu dal postaviť väčší drevenú cerkov a monastier, ktorému venoval dediny Čabiny, Sukov a Krásnobrod. Titul kniežaťa Koriatoviča bol:  Theodorus Koriatovich, Dei gracia dux de Munkach. Teda bol kniežaťom Podolia čo je dnes Litva. V roku 1393 bol však prinútený opustiť svoje kniežatstvo v Podolí a nájsť si nový domov v Uhorsku. A tak sa aj stalo keď ho Uhorský kráľ Žigmund veľmi ochotne prijal a hneď mu aj daroval Mukačevské panstvo na, ktorom Teodor Koriatovič vládol až do svojej smrti, teda do roku 1414. Počas svojho života sa veľmi pričinil o Mukačevský monastier a jeho Baziliánov. Aj keby nebola pravda, že mal priamy podiel na jeho založení, určite sa aspoň postaral o jeho materiálne zabezpečenie. Kedysi bol obyčaj, že obyčajne silnejší a bohatší šľachtic sa snažil založiť pri svojom panstve monastier, aby sa za neho mnísi, či mníšky modlili. On sa staral o svetské veci – organizáciu panstva a pod., v monastieri sa zatiaľ modlili za jeho dušu. Taká bola vtedajšia mentalita. O ďalších dejinách Krásnobrodkého monastiera doteraz sprístupnené písomné zdroje mlčia – až do rušných udalostí v roku 1603 ...



3.Spálenie Monastiera roku 1603
Písal sa rok 1603, gróf protestantského vyznania, Valentín Drugeth, nadžupan Zemplínskej stolice, dal Krasnobrodký monastier spáliť.
V predvečer sviatku Zoslania Svätého Ducha, náhodne prechádzal Valentín Drugeth na svojom koči okolo Monastiera a to akurát v čase, keď k nemu z týchto smerovali procesie ľudí z jednotlivých dedín, kráčajúce rezkým krokom a spievajúce náboženské piesne. Obchádzajúc jednu z týchto procesií, sa jeho kone splašili, koč sa prevrátil a ona si pri tom nešťastne zlomil ruku. Vtedy sa strešné rozzúril a rozkázal svojim hajdúchom podpáliť cerkov a monastier. Títo okamžite vyplnili rozkaz svojho nemilosrdného pána... Drevená cerkov i monastier zaplápolali plameňom nenásytného ohňa, ktorý požieral všetko: na dreve maľované ikony, rukou písané starodávne knihy a zvitky, darovacie listiny z časov Teodora Koriatoviča... Baziliáni si stihli zachrániť iba svoje holé životy. Zázračne sa však zachovala ikona presvätej Bohorodičky. Našla sa po niekoľkých mesiacoch, a to vôbec nepoškodená od ohňa. Visela medzi konármi stromov pri studničke vody, bolo to vo vzdialenosti približne 315 metrov od pôvodnej cerkvi. Objavili ju pastieri oviec, ktorých na toto miesto prilákalo nezvyčajné svetlo. Ako tvrdí miestne podanie, ikona Bohorodičky plakala, a to až dovtedy kým nebola postavená nová cerkov. Ako sa vyvíjala udalosť ďalej, opisuje V. Terlecký takto: Hneď po tejto udalosti nadžupan Drugeth vážne ochorel. Nijaký lekár ho nemohol vyliečiť. Jeho priatelia mu poradili, aby zložil sľub, že opäť vybuduje cerkov a monastier, ktorý dal v návale hnevu neľútostne spáliť. Drugeth súhlasil a sľub slávnostne zložil. Skutočne, opäť postavil cerkov a monastier, načo našiel svoje stratené zdravie. Tak sa Božou   Prozreteľnosťou ten, ktorý monastier zničil, stal i jeho znovu zakladateľom. Hramoty tohto historického znovu založenia sa stratili v rušných rokoch na začiatku 18. storočia, podobne ako i tie prvé (Koriatovičové). O existencii hramôt však nemožno pochybovať, pretože grófka Mária Terézia Vandernath, vo svojej hramote, ktorú dala monastieru, sa odvoláva na hramotu vybudovania a obdarenia monastiera svojimi predkami Drugethmi.



4. Prvý pokus o zjednotenie z Rímom
V Krásnobrode sa uskutočnili i prvé pokusy o zjednotenie sa s Rímom vo veľkej Mukačevskej eparchii. Na tomto mieste je nevyhnutné poznamenať, že rusínske obyvateľstvo na území Podkarpatskej Rusi ( teda i Krásnobrode) bolo vždy gréckokatolícke. Ostalo ním i po gréckej schizme po roku 1054. zachovalo tiež verne cyrilometodejskú tradíciu a obrad. Uhorsko po smrti kráľa Štefana I. ( roku 1038 ) sa začalo vo svojej politike viacej orientovať na Západ, a preto preferovalo orientáciu na latinskú kultúru a teda i obrad. Takto sa začalo s cieľavedomým likvidovaním všetkého, čo pripomínalo cyrilometodejské ( byzantské ) dedičstvo... A akoby to ešte nestačilo, v neskorších storočiach sa začalo zo strany latinskej hierarchie automaticky pokladať za schizmatické všetko to, čo nebolo latinské.  Situácia v myslení latinskej hierarchie sa začala čiastočne meniť až koncom 16. storočia. Bolo to vďaka Florentskému koncilu, na ktorom dňa 6.7.1439 došlo k podpísaniu Únie s Rímom zo strany najmä Grékov. Táto Únia však trvala iba 15 rokov – avšak do povedomia stihla vstúpiť. Latinská hierarchia si konečne začala uvedomovať, že katolíkom nemusí byť iba rimskokatolík, ale i gréckokatolík – a tu sme už svedkami „Únií“: Brestskej ( 1596 ), či neskôr Užhorodskej ( 1646)... Náš ľud úprimne miloval svoje obyčaje a cyrilometodejský byzantský obrad. Keď však niekto siahol svojou necitlivou a hrubou rukou na toto jeho precenné dedičstvo, vtedy sa začal otvorene búriť. A toho sme svedkovia i v Krásnom Brode na začiatku 17. storočia. Pánom humenského panstva bol od roku1605 Juraj III. Drugeth. Narodil sa roku 1583. bol nástupcom Valentína Drugetha, ktorý naďalej vládol až do roku 1609 v Užhorode. Po smrti Valentína Drugetha, i jeho nástupcu Štefana VI. Drugetha roku 1610, zdedil aj Užhorod. Zomrel 21.06.1620

Predtým bol protestantom, ale roku 1605 sa obrátil na katolícku vieru. Úprimne si prial, aby sa Rusíni na jeho panstve stali čim skôr katolíkmi podľa vzoru Brest-Litovskej Únie. Pre tento dôvod si zavolal z Poľska przemyšlského gréckokatolíckeho episkopa Atanáza Krupeckého (1610-1652), ktorý v septembri roku 1613 naozaj prišiel do Humenného. Prišli spolu s ním ešte dvaja jezuiti – rímskokatolíci. Tento posledný fakt je tiež veľmi dôležitý pre pochopenie neskoršej nedôvery zo strany niektorých „neprajníkov“ Únie, ktorí si mysleli, že prehlásenie Únie znamená otvorené prehlásenie zrieknutia sa starodávnej byzantskej cyrilometodejskej tradície a obradu a jej zámenu za cudziu – latinskú. Podľa návodu Juraja III. Drugetha, mali rokovať hlavne s rusínskym duchovenstvom humenského kraja, predkladajúc im zjednotenie ako dokonalejší stupeň ich doterajšieho stavu, lebo sa pritom nezrieknu ničoho zo svojich dávnych obyčajou a tradícií, iba uznajú rímskeho pápeža za hlavu Cirkvi. Drugeth im prisľúbil sociálne zrovnoprávnenie sa s katolíckym duchovenstvom... Kázanie a presviedčajúca činnosť episkopa A. Krupeckého mala zdarný výsledok, takže o pár mesiacov neskôr asi 50 rusínskych duchovných sa skutočne vyslovilo za zjednotenie a ľud ich tiež nesledoval. Slávnostné verené prehlásenie zjednotenia sa tejto skupiny duchovenstva malo byť príkladom pre ďalších. Bolo to určené na sviatok Zoslania Sv. Ducha roku 1614, a to práve na pútnickom mieste Krásnobrod, kde mal byť v ten istý deň posvätený aj nový chrám...Zišlo sa tam ohromné množstvo ľudu na čele so svojimi duchovnými a z Humenného ešte v predvečer sviatku prišiel i sám gróf Drugeth s episkopom Krupeckým. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa slávnosť vydarí. Prišli však aj neprajníci Únie, ktorí nesúhlasili s činnosťou episkopa Krupeckého a tí hľadali každú príležitosť, ako prekaziť chystané zjednotenie. Očitý svedok nám zanecháva opis toho čo sa stalo: Aby bolo ľahšie ozdobiť nový chrám a pripraviť potrebné veci na posviacku, sám episkop Krupecký dal rozkaz, aby ľud dočasne vyšiel z chrámu, a aby sa zatvorili dvere. On ostal v chráme, dávajúc príkazy tým, čo chrám ozdobovali. V tom momente sa vonku zamiešali medzi ľud vyššie spomenutí neprajníci Únie a začali prítomných ľudí huckať proti episkopovi, akoby im odnímal staré práva a obyčaje, a akoby aj teraz im bránil sa modliť pred milostiplným krásnobrodkým obrazom Matky Božej. Nebolo treba veľa rečí, aby sa nálada vyostrila. Skoro nato začali niektorý búchať na dvere žiadajúc, aby ich ihneď otvorili. Episkop, nepochopiac zmenu situácie, zvnútra odpovedal, aby počkali, že ešte nie je všetko hotové. Ľud, huckaný niektorými kňazmi, sa nedal presvedčiť a upokojiť. Niektorí násilne vylomili dvere a vrhli sa na episkopa, ktorý uvidiac rozzúrený dav, utiekol do sakristie a zamkol za sebou dvere. No štváči utekali vonku k oknu a cez okno hádzali dovnútra kamene, ba strieľali aj šípy, takže by úbohého episkopa boli vari aj zabili, keby, ako hovorí očitý svedok, medzitým Juraj Drugeth nebol poslal svojich vojakov, aby zasiahli do pobúrenia a vyslobodili episkopa. Vojaci rozprášili dav a zakrvaveného episkopa vyviedli von. Huckáči sa medzitým rozpŕchli po okolitých lesoch a časť ľudu so svojimi duchovnými sa rozišla, takže z chystanej slávnosti ostali iba trosky. Na druhý deň episkop Krupecký síce posvätil chrám a prijal zjednotenie tých najvernejších, ale bola to iba nepatrná hŕstka. Vo svojej kázni pred prítomným Drugethom a ostatnými, verejne odpustil tým, čo mu ublížili, a potom ukazujúc na svoje zranenia povedal: “Táto krv nech vám je svedectvom, ako si ceníme jednotu s Katolíckou Cirkvou, za ktorú som hotový položiť i svoj život“ V snahe zabrániť opätovnému zjednoteniu sa s Rímom, postavili pred nič netušiacich ľudí celú vec vo falošnom svetle, akoby sa chystala zmena, ktorá im odoberie ich stáročnú cyrilometodejskú vieru a zvyky a urobí z nich rímskokatolíkov. Argumentácia štváčov mala o to väčšiu silu, že naozaj v tom čase mnohé bývalé gréckokatolícke farnosti v nížinách, ktoré boli počas reformácie prinútené nasledovať svojich zemepánov - feudálov v protentatizme, boli následnou činnosťou jezuitských misionárov navracané do pôvodnej pravej viery, avšak v latinskom obrade, čím z nich vznikli i prvé rímskokatolícke farnosti v oblastiach pôvodne čisto byzantských. 24. apríla roku 1646 sa konečne uskutočnila Užhorodská Únia. Podpísalo ju v Užhorode 63 kňazov. Vzhľadom na to, že v tom čase v Mukačevskej eparchii bolo asi 650 kňazov, bola to naozaj iba nepatrná časť duchovenstva. Krásnobrodský monastier mal v polovici sedemnásteho storočia významné postavenie v celom Uhorsku. Dokazuje nám to i vyhlásenie mukačevského vladyku Partenija Petra Petroviča, ktorý roku 1657 vo svojom titule prehlásil, že je z Božej vôle episkop mukačevský, Krásnobrodský, spišský...: „Dei gratia episcopus Munkacsiensis, Krasznobrodensis, Spusiensis et omnium ditionum SS. C. R. Maiestatis orthodoxae s. cath. Et. Apost. Orientalis Ecclesiae.”



5.BAZILIANSKA MISIA V RíME
V júli 1663 sa uskutočnilo stretnutie episkopa Partenia s ihumenmi štyroch baziliánskych monastierov v Humennom. Z 29. júla roku 1663 je totiž zachovaná list opatrený pečaťou, vlastnoručným podpisom mukačevského episkopa Partenia Petroviča a podpismi: Pachomia Baranoviča, ihumena Jazanovského a Krásnobrodského; Vasilija Jordanoviča, ihumena Potockého. Pečať je oválna, uprostred je napísané I – H – S ( čo je latinskými písmenami skratka Isusovho mena, ktoré v gréčtine píšeme: IHSUS  ), nad nápisom je mitra, kríž a episkopská palica. Latinský nápis je tento: Petrus Petrovicz Parthenius eppus Munkaczoviensis graeci ritus unitus. Tento dokument opisuje situáciu v baziliánskych monastieroch v vtedajšom Uhorsku. Dokument je písaný po rusínsky ( neskôr bol preložený i do latinčiny pravdepodobne v Baziliánskom monastiery v Grottaferrata – v Taliansku, aby bol zrozumiteľným i v Ríme). Episkop Partenij P. Petrovič v tomto dokumente vyhlasuje, že keďže je už starší vekom, nemôže navštevovať (Baziliánske) monastiery a dohliadať na život v nich, preto spolu s ich mníchmi prosí Svätého Otca, aby prostredníctvom Breve alebo Dekrétu im prikázal vybrať si Staršoho ( Starejšieho) a v tej istej provincii  i (H)Eneralnoho (Generálneho) alebo Archimandritu, ktorý by mal moc a práva nad vsim zakonom Svjatoho Otca našeho Vasilija od Stolici Apostolskoj nadanoje. Zároveň ho prosia, aby podľa možností mali spoločného generálneho predstaveného s taliansko-gréckymi baziliánmi, avšak nie ruskými. Seba nazývali uhorskými baziliánmi – lebo žili v Uhorsku. Pod ruskými baziliánmi rozumeli tých spoza Karpát – z Haličiny, ktorí náležali do iného štátu, do Poľského Kráľovstva. Ako prvý dôvod pre voľbu generála z taliansko-gréckych Baziliánov uvádzajú, že << tam, kde je hlava Božej Cirkvi, tam si želáme mať i hlavu nášho rádu>>. Potom pokračujú: hoci Rus jes kosť s kosti našej i tilo s tila našeho, existuje veľká vzdialenosť medzi provinciou uhorskou a ruskou a okrem toho sú medzi nami časté nezhody. Jednoducho nechcú, aby ich Staršij, ktorý by nimi riadil, bol ruským (H)Enaralom z Haličiny. Z toho istého dokumentu sa ďalej dozvedáme i o tom, že Baziliáni v Uhorsku v tomto období, žili hlavne z dobročinných darov veriacich (zatiaľ čo rímskokatolícki kňazi či latinské kláštory vyberali od ľudu povinné desiatky). Teraz ( teda roku 1663), ďalej pokračuje list: << Keď prišli s pomocou Boha k poznaniu viery a poslušnosti k najvyššiemu Pastierovi>>, prosia, aby dostali tie isté práva, ktoré majú mnísi latinského obradu ( privilégium žobravých rádov). Ďalej prosia, aby monastiery ako: Jazanovský, Krásnobrodský, Užhorodský a Potocký, boli uznané Sv. otcom a obdarené všetkými právami, a aby do týchto monastierov nemal vstup nik, kto nie je v jedinosti Kostela Svjatoho Rimskoho – teda žiadni nezjednotení s Rímom. V dokumente Kongregácie Propaganda Fide v Ríme, z  21. januára 16 64, skutočne nachádzame správu o príchode do Ríma <<jedného mnícha - baziliána „Uhra“, ktorý hovorí, že prišiel z tých častí na príkaz Monsiňora Partenia, episkopa Mukačevského a predstavených piatich monastierov, ktoré vďaka činnosti toho istého episkopa boli pred niekoľkými rokmi obrátené zo Schizmy na katolícku vieru o počte asi 60 mníchov ...>> Išlo o päť baziliánskych monastierov vtedajšej Mukačevskej eparchie, ktorá bola súčasťou Uhorska – preto „Uhra“. V desiatom bode daného dokumentu sa píše:<< Keďže sa Krásnobrodský monastier nachádza v extrémnej chudobe, potreboval by nejakú dočasnú pomoc a okrem toho byť ozdobený sv. ostatkami.>> V tej istej správe sa okrem iného totiž hovorí o tom, že baziliáni hore spomínaných piatich monastierov žiadajú o dovolenie, aby si mohli vždy vyberať na zriadenie noviciátu ten monastier, ktorý tomu bude najviac vyhovovať. Tiež, aby žiadny schizmatik a neposlušník Svätej Stolice nemohol prebývať v daných monastieroch, a aby v nich smeli prebývať iba tí mnísi, ktorí sú katolíci. Keďže musia platiť dane Turkom a vo väčšine žijú z almužny, prosia, aby im bolo priznané privilégium žobravých darov. V odpovedi z Kongregácie z  13. marca 16 64 sa dozvedáme, že tieto baziliánske monastiery skutočne aj dostali fakultu ohľadom noviciátu a tiež, aby nijaký <<schizmatik>> alebo <apostata  od Sv. Stolice>> nesmel v nich prebývať. Na ostatné požiadavky Baziliánov im Sv. Stolica neodpovedala, teda boli zamietnuté. Cesta jeromnícha Pachonia Baranoviča, ihumena Krásnobrodkého monastiera, do Ríma, nebola vôbec jednoduchou záležitosťou. Dozvedáme sa o tom z dokumentu, ktorý uverejnil A. Hodinka: Jeromnícha Baranovič necestoval sám, ale spolu s diakonom, tiež baziliánom. Keď prekročili hranice cisárstva, boli prepadnutí zbojníkmi, ktorí zabili diakona, samého P. Baranoviča zranili na ľavej ruke a obrali ho o všetko. Preto Pachomij Baranovič v liste prosí o finančnú pomoc na cestu, aby sa mohol spolu s iným sprievodcom vrátiť do Krásnobrodského monastiera.


6. Druhé Zničenie monastyra
Najťažšie chvíle prežíval Krásnobrodský monastier v rokoch 1708 – 1729. Posledné veľké stavovské povstanie, na čele ktorého stál Rákoczy sa uskutočnilo v rokoch 1703 – 1711, potom František II. Rákoczy musel opustiť Uhorsko. Práve počas tohto povstania bol monastier v Krásnobrode zničený. Monastier vtedy stál dve desaťročia opustený a iba susední gréckokatolícki kňazi dozerali na jeho majetky. Roku 1729 mukačevský episkop Bizancij poslal z mukačevského monastiera niekoľko mníchov do Krásnobrodu, aby ho znovu osídlili. Toho obdobie, ako jedno z najsmutnejších, opisuje i V. Terlecký. Ten píše, že počas Rákoczyho povstaní nebol zničení len Krásnobrodský monastier ale spolu sním aj iný baziliánsky monastier na území terajšieho Slovenska, monastier na Sinajskej (Sninskej) hore. A. Kralicky vo svojom topograficko-zemepisnom opise Zemplínskeho komitátu, o meste Snina, hovorí toto <<neveliké mestečko, ale slávny tým, že na blízkej hore kedysi existoval rusínsky baziliánsky monastier zasvätený v česť sv. veľkomučeníčky Kataríny>>. Veľmi dôležitý opis Krásnobrodského monastiera zo 17. júna 17 29 nám zachoval bazilián J. Bazilovič. Jedná sa o dokument, ktorý bol podpísaný miestnymi eparchiálnymi kňazmi znovu pri odovzdávaní monastiera baziliánom. Dokument obsahuje inventár monastierskej cerkvi a kaplnky.


7. Vybudovanie kamenného Monastiera a cerkvi
Do roku 1752 boli v Krásnobrodskom monastiere budované len drevené cerkvi, ktoré sa často stávali ľahkou korisťou požiarov; v tomto roku, prvýkrát v jeho histórii, bola ukončená výstavba kamennej cerkvi Zoslania Svätého Ducha. Nad vchodom do nej ako uvádza História j. Baziloviča, bol napísaný nápis ( dnes ho už žiaľ nevidno), ktorý túto udalosť pripomínal všetkým, ktorí sa prichádzali pomodliť. Zaujímavým faktom však je, že dnes sa nachádza iný staroslovanský nápis vytesaný d kameni v hlavnej lodi rozvalín cerkvi, na čelnej pravej strane steny za ikonostasom, na mieste, ktoré bolo pôvodne pokryté omietkou. Je tam napísaní: в лŸто ï създаиðя мíра #зс$û ï rô4tva x%tova #aö%iv čo v preklade znamená: v roku 7260 od stvorenia sveta (a) od narodenia Christovho 1752. Rok 1752 je tu uvádzaný podľa prastarého byzantského zvyku dvojakým spôsobom: od stvorenia sveta i od narodenia Isusa Christa ( podľa byzantského datovania sa Isus Christos narodil v roku 5508 od stvorenia sveta.).

V júni roku 14755 sa v Krásnobrode uskutočnil sobor všetkých baziliánov Mukačevskej eparchie, na ktorom vybrali nového protoihumena Joannikija Skripku. Z Ákt tohto soboru sa dozvedáme, že baziliáni občas chodili aj na misie po rusínskych farnostiach, hlásajúc slovo Božie. Ľudia im pri tejto príležitosti z veľkej vďačnosti prinášali, každý, čo mohol a chcel obetovať na monastier. Jednalo sa najmä o potraviny a plátno. Ďalej sa dozvedáme, že tých, ktorí sa hlásili, že chcú žiť ako mnísi a chcú vstúpiť do monastiera, smel prijímať iba protoihumen. Baziláni sa modlili spievajúc na dva chóry. Raz sa modlila jedna strana, potom druhá.



8. Činnosť monastiera v polovici 19. storočia
11. júna 1806 Pápež Pius VII vo svojom Breve odpovedal na žiadosť a obdaril Krásnobrodský monastier plnomocnými odpustkami, ktoré sa od tej doby udeľujú pri príležitosti odpustu na Zoslanie Svätého Ducha podľa juliánskeho kalendára. Toto bol jeden z mnohých úspechov zlatej éry tohto monastiera na prelome 18. a 19. storočia.

17. júna 1821 v nedeľu Všetkých Svätých bol na tomto monastiere vysvätený prvý biskup Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove Gregor Tarkovič. Vysviacka mala privátny a jednoduchý charakter. Hlavným svätiteľom bol mukačevský episkop Alexej Povčij. Po vysviacke sa episkop Tarkovič vrátil do Prešova a tam prevzal rezidenciálne budovy.
Už len z toho faktu je zreteľne vidieť, aké dôležité miesto mal Krásnobrodský monastier od samého počiatku v dejinách samostatnej Prešovskej eparchie. Aj napriek nedostatku financií hral Krásnobrodský monastier v celej Prešovskej eparchii ešte stále významnú úlohu a o tom svedčí aj Anatolij Kralický, ktorý bol taktiež významným baziliánom, spisovateľom. „Tento monastier stojí pri dedine Krásnobrod na osobitom vyvýšenom mieste a je v určitom zmysle centrom a ohniskom celého Laborského okruhu. Zastupuje miesto provinciálneho mesta, ktoré tu chýba, pretože Humenné sa rozprestiera vo vzdialenosti štyroch míľ a medzi Sotákmi. Týždeň pred Sošestvijem Svjatoho Ducha, sa na lúkach pod monastierom koná trh, na ktorom sa predáva dobytok a iný tovar. Prichádza tu veľké množstvo ľudí i z okolia (Poľskej) Haličiny. V nedávnych rokoch tu boli naši i z okolia Banáta od Dunaja (gréckokatolícki rusíni z okolia dnešnej Vojvodiny v Srbsku), dokonca i Maďari z Hevešu a Boršoda, predovšetkým na nákup ošípaných z Haličiny. Prítomnosť monastiera má veľký vplyv na morálku tunajšieho obyvateľstva. Preto tu o vraždách a podpaľačstve vôbec nepočuť, iba ak o malých nedorozumeniach – a o všeobecnom probléme rusínskych dedinčanov, náklonnosti k horilci (pálenke); ale i to sa pri vzrastajúcej vzdelanosti prostredníctvo základných škôl pomaly vykoreňuje. Tento posledný neduh sa dá čiastočne vysvetliť, keď si uvedomíme, aké ľstivé machinácie tu robia synovia Izraela (Židia), aby pritiahli tunajších dedinčanov do svojich sietí. – Kde sa usídlili 5 – 6 Rusínov, tam nevyhnutne siedmim musí byť Žid!“



9. Tretie zničenie monastiera v roku 1915
Keď v roku 1914 vypukla Prvá svetová vojna, Rusi obsadili Haličinu. Niektorí jeromnísi, medzi nimi i protoihumen Platonid P. Fiľas, spolu so študentmi, preto vycestovali pred postupujúcimi ruskými vojakmi cez Uhorsko do Viedne. Časť z nich, a medzi nimi i protoihumen Fiľas, sa zastavili na krátky čas v Krásnobrodskom monastieri, kde miestny ihumen o. Pavol Biharij ich prijal veľmi žičlivo. Keď sa však ruské cárske vojská približovali i tu a bolo jasné, že obsadia i Krásnobrodský monastier, haličskí baziliáni, spolu s miestnym ihumen jeromníchom Pavlom Biharijom, odcestovali na juh do Mária Póscu. Pri odchode z Krásnobrodského monastiera im ihumen o. P. Biharij dovolil zobrať si to, čo bolo komu potrebné. Tí, ktorí nemali dostatok odevu, využili toto dovolenie. Ale i napriek tomu v monastieri ostalo veľa užitočných vecí a okrem toho i veľmi cenný monastiersky archív a bibliotéka, ktorej časť daroval monastieru o. A. Duchnovič a veľa cenných portrétov episkopov a protoihumenov. Kde sa to všetko neskôr podelo, nevie nikto. Rizy a náradie z bazialiánskej cerkvi boli prenesené do cerkvi v dedine Krásny Brod. Čaše do monastiera v Mária Pósci. Počas I. svetovej vojny, začiatkom roku 1915 boli monastier i cerkov zasiahnuté rakúskymi granátmi. Išlo o zrážku ruských a rakúskych jednotiek. Z rozvalín monastiera a cerkvi sa ostaný mnísi stiahli tiež do baziliánskeho monastiera v Mária Pósci. Niektoré knihy z knižnice boli vyvezené do Šárošpotoku a tam uviazli počas vzniku hraníc medzi Maďarskom a Slovenskom. Skutočne ešte i dnes by ste v niektorých bibliotékach v Maďarsku našli knihy ktoré boli kedysi majetkom Krásnobrodského monastiera. Napríklad v Debrecíne nájdete Trebnik Sireč Molitovnik. Ľvov 1644, a mnohé iné, ktoré nájdete v Debrecínskej Univerzitnej knižnici. Podľa o. Jána Bajcuru, titulárneho arcidekana, rodáka z Krásneho Brodu, ktorý ešte aj dnes žije na odpočinku v Krásnom Brode. Vojská počas I. svetovej vojny zobrali z Monastiera zvony na gule a kanóny, Ikonu Krásnobrodskej Bohorodičky bazialáni odložili do kurátora, do rodiny Varholových. Po vojne, s dovolením miestneho parocha Aladára Gerberiho, umiestnili ikonu na južnej stene v cerkvi sv. Jána Krstiteľa v Krásnom Brode.

Roku 1950 opäť ukryli ikonu Krásnobrodskej Bohorodičky v sypanci, aby sa nedostala do nepovolaných rúk, pravoslávnych rúk vtedajšieho režimu. Po roku 1968 umiestnili ikonu opäť v cerkvi sv. Jána Krstiteľa na pôvodnom mieste.



10. Prípravy na obnovu a obnovený Krásnobrodský monastier
Krásnobrodský monastier sa dodnes nachádza v rozvalinách. Po slobode, ktorá prišla v roku 1989, keď baziliáni opäť môžu voľne rozvíjať svoju činnosť, sa chystajú obnoviť tiež monastier. Kaplnka Pokrova je vo veľmi dobrom stave. Ikona Krásnobrodskej Bohorodičky sa však v nej nenachádza. Je dočasne umiestnená v cerkvi sv. Jána Krstiteľa v Krásnom Brode na pôvodnom mieste. V sedemdesiatych rokoch, opäť zásluhou protoihumena o. Mariána Potáša, bola Krásnobrodská ikona reštaurovaná a namaľovaná i jej kópia a to tak dôkladne, že je takmer na nerozlíšenie od originálu. Originál ikony Krásnobrodskej Bohorodičky bol reštaurovaný akademickým maliarom Mikulášom Jordanom, ktorý tiež v roku 1972 vyhotovil i jej kópiu. Obe ikony sa nachádzajú v cerkvi v Krásnom Brode. Znalci ikon hovoria, že zaujímavosťou tejto ikony je z umeleckého hľadiska jej štýl. Podľa názoru mnohých je táto ikona unikátom ne území Prešovskej eparchie a niet jej tu podobnej. Čo sa týka ikonopiseckého umenia, je naozaj perlou medzi perlami. S pomocou Božou a pomocou všetkých ľudí dobrej vôle, ktorým záleží na duchovnom raste sa podarilo otcom baziliánom obnoviť život v Krásnom Brode, tým, že v roku 2002 vysvätili nový monastier, postavený len niekoľko desiatok metrov od ruín starodávneho monastiera. V tomto čase otcovia baziliáni spolu s veriacimi Prešovskej eparchie sa snažia dobudovať nový chrám Pokrovu Presvätej Bohorodičky, v ktorom po jeho úspešnom dobudovaní bude uložená ikona Krásnobrodskej Bohorodičky.

spracované podľa práce SOČ, L.Č.